Založiť novú webovú stránku alebo e-shopChcem nový web

LISTUJEME V ARCHÍVE

SVETOVÉ DNI MLÁDEŽE, PANAMA 2019   (22. – 27. január)

Svetové dni mládeže (SDM) sú medzinárodným stretnutím, ktoré organizuje Katolícka cirkev. Spája mladých ľudí z celého sveta – katolíkov, kresťanov iných vyznaní a všetkých ľudí dobrej vôle. Sú stretnutím mladých ľudí z celého sveta s pápežom v slávnostnej náboženskej a kultúrnej atmosfére. Ukazujú dynamiku Cirkvi a podávajú svedectvo o aktuálnosti Ježišovho posolstva. „Nie sú len nejakou udalosťou. Sú časom hlbokej duchovnej obnovy, z ovocia ktorého čerpá celá spoločnosť“ (Benedikt XVI.). Svetové dni mládeže sú výnimočným prostriedkom evanjelizácie na upevnenie pastorácie mladých. Konajú sa každé tri roky a posledné SDM sa uskutočnili v Krakove v roku 2016. MOTTO „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ (Lk 1, 38)


                            Náš krst

Znovuzrodenie sa v krste je novou podstatnou skutočnosťou. Sme očistení od hriechu i od každej neprávosti. Je to nové stretnutie s Bohom Otcom. Krst človeka je absolútnym začiatkom.
     Možno to bolo už dávno, kedy si bol pokrstený, možno to bolo v detstve, iný mohol byť pokrstený v dospelosti. Kedy to bolo, na tom nezáleží. Ale je dôležité uvedomiť si, čo to znamená nechať sa viesť naším Bohom. On je Otec, ktorý ťa chce priviesť do svojho kráľovstva. Prešiel si s ním sviatosti:  prvé sväté prijímanie, sviatosť birmovania, sviatosť manželstva. Ale čo teraz ďalej? Keď sa držíš Boha za ruku, máš svoju istotu, máš jeho samého; ak sa ho púšťaš, si v rozbúrených vodách svojho života a nevieš aká vlna ťa zmetie…
     V jednej náboženskej piesni mladí ľudia spievajú: „Zjednotení v Duchu, zjednotení s ním… Pôjdeme verne spolu, podaj mi svoju dlaň. Pôjdeme ľuďom hlásať radostnú zvesť nádeje: že náš Boh kráča s nami, že náš Boh s nami je, že nás všetkých nekonečne miluje.“
     Slová tejto piesne vyjadrujú, že krst ako sviatosť uvádza nás nielen do vzťahu pokrstený a Boh, ale i do vzťahu pokrstený a Cirkev. Taktiež je tu vyjadrené poslanie – záväzok byť apoštolom – poslaným ohlasovateľom. Ako toto dosiahnuť? Hľadajme odpoveď v 2. čítaní zo Skutkov apoštolov, kde apoštol Peter vydáva svedectvo o Ježišovi: po krste čo sa dialo? Ježiš chodil, dobre robil a uzdravoval všetkých posadnutých diablom, lebo bol s ním Boh.
     My nie sme výnimky! Boh Otec sa skláňa aj k nám, ku každému jednotlivo, aby nás mohol vziať za ruku. Toto sa udialo v krste každého jedného z nás, je teraz na nás, ako odpovedáme v týchto dňoch my, či mu v tom nebránime.

                ( zdroj: http://www.trojica.sk/kazne/a_01_02/cr/1_cr.html - upravené)

Ďakujem za Vašu návštevu farskej stránky

    v uplynulom roku a želám Vám veľa

Božieho požehnania a zdravia do nového roku. Admin

 

 

 


 

 

 

 

Modlitba novoročného požehnania

Milosrdný a dobrý Bože, daroval si nám nový rok. Všetko nové nás priťahuje. Aj Ježiš hovorí o novom víne, ktoré treba naliať do nových nádob, o novej zmluve, ktorú s nami uzatvára, o novom prikázaní lásky. V nových veciach tkvie prísľub slobody a diaľavy, otvorenosti a nádeje, no z nového sa veľmi rýchlo môže stať staré, keď sa objavia prvé fľaky. A potom to už nie je nové. Požehnaj tento nový rok, aby nás priviedol do nových priestorov času, ktorý budeme prežívať. Daj, nech naše duše prežiari pôvodný a ničím neskalený lesk a ochraňuj aj v nás to nové a neporušené pred každou búrkou. Nedovoľ nám upadnúť do tých istých chýb, ale daj, nech si zachováme v sebe to nové, čo nás môže viac priblížiť k tebe a ľuďom. Myslíme aj na všetkých ľudí, s ktorými sa v novom roku stretneme. Požehnávaj naše stretnutia. Nech sú úprimné a plné pokoja a lásky. Modlime sa za tých, ktorí sa boja toho, čo im prinesie nový rok. Možno sa boja, že prídu o prácu a nebudú mať z čoho žiť. Naplň ich srdce dôverou, že nezostanú sami, že sa o nich postaráš a pošlem im ľudí, ktorí im pomôžu. Vo svete, aj napriek brutalite a násiliu je aj veľa dobrých ľudí, ktorým pomoc nie je cudzia. Modlíme sa za chorých a trpiacich, pre ktorých lôžko je denným stavom prežívania života. Nech si nezúfajú ani v tomto položení. Požehnávaj náš svet a chráň ho pred katastrofami a vojnami. Daruj všetkým ľuďom nové srdce, srdce plné pokoja a lásky. Amen.                                z archívu stránky


 

V tých dňoch vyšiel rozkaz od cisára Augusta vykonať súpis ľudu po celom svete.  Tento prvý súpis sa konal, keď Sýriu spravoval Kvirínius.  A všetci šli dať sa zapísať, každý do svojho mesta.  Vybral sa aj Jozef z galilejského mesta Nazaret do Judey, do Dávidovho mesta, ktoré sa volá Betlehem lebo pochádzal z Dávidovho domu a rodu,  aby sa dal zapísať s Máriou, svojou manželkou, ktorá bola v po žehnanom stave.  Kým tam boli, nadišiel jej čas pôrodu.  I porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesta v hostinci. V tom istom kraji boli pastieri, ktorí v noci bdeli a strážili svoje stádo.  Tu zastal pri nich Pánov anjel a ožiarila ich Pánova sláva. Zmocnil sa ich veľký strach,  ale anjel im povedal: „Nebojte sa! Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom:  Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán.  A toto vám bude znamením: Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach.“  A hneď sa k anjelovi pripojilo množstvo nebeských zástupov, zvelebovali Boha a hovorili:  „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.“                                                           Lk 2,1 -14


Slávime Vianoce, Boží príchod v jeho Synovi Ježišovi Kristovi. Celý svet oslavuje. Ale mení sa niečo? Zmenilo sa voľakedy niečo kvôli Vianociam? Nastálo? Svet sa bude metať pozajtra opäť medzi terorom a násilím, utrpením a vraždou. Strach pred budúcnosťou zostáva. Bezdomovci a vysídlenci nebudú ani zajtra obľúbenejší a vítanejší ako predvčerom. Nedôvera medzi Východom a Západom ostáva napriek všetkej námahe. Nevládne ani dobrotivosť a srdečnosť, ani odpúšťanie, ani trpezlivosť, ale egoizmus, nenávisť a boj. Nie vianočný pokoj, ktorý Ježiš chcel priniesť, ani zriekanie sa násilia a priateľstvo určujú našu dennú politiku, naše hospodárstvo, našu ľudskosť, ale úsilie o moc, peniaze a zisk. Čo Boh chce - tak často hovoríme - čo jeho slovo hovorí, to sa nedá žiť. To príliš veľa vyžaduje. Nemôžeme sa z dneška na zajtra obrátiť. A ostatne, nech sa Cirkev stará o svoje veci a nech nechá svet na pokoji. Ale smieme to? Nemusíme posolstvo, že nás Boh miluje, že chce lásku a pokoj, že jeho starosť patrí všetkým ľuďom, neustále volať do sveta? Smieme nechať Boha vonku? Vonku, vzdialeného od všetkých tých záležitostí? Táto Zem je jeho dar, jeho stvorenie. V Ježišovi nám ukázal, že tu je možná záchrana a spása. Ale svet sa vtedy nedal osloviť. Nemali miesto pre človeka stojaceho mimo. Nedostal právo žiť. Nechceli si dať porušiť vlastné kruhy. Boh zostával vonku pred dverami. Aj u nás tam zostáva? V našom živote? Alebo ho vpustíme počas adventných a vianočných dní? Bol aj pri tých veľkých, drahých prípravách? Však sme robili, čo sme mohli. Lietali sme hore-dole podľa našich predstáv. Nakupovali, vyzdobovali, postavili jasle, rozposlali vianočné pozdravy, SMS. Ale kde zostával Boh? Skrytý za kopou darčekov? Možno sa niekedy aj pýtame: Ako ho vlastne prijať? Nuž, Boha nemôžeme prijať ako vec, ktorú prijímame pri domových dverách a potom postavíme na regál. Prijať Boha, na to treba prípravu, ticho, vytvorenie priestoru. Musí exitovať v mojom živote preňho miesto v mojej práci, v mojom každodennom živote. Potrebujeme čas na modlitbu, na stretnutie sa s ním vo sviatostiach, v spoločenstve v jeho chráme. Využime aj tento čas na jeho PRIJATIE. Boh prichádza k nám - denne, v každú hodinu, v mnohých ľuďoch, veciach, stretnutiach - ako dar. Otázka ale ostáva: Beriem ho do svojho života, alebo ho nechávam stáť pred dverami?                             Zdroj: Archív a internet, upravené



Pravý  advent v našom živote

 

 

Advent je príprava na najkrajšie sviatky roka. Je to čas opustiť cestu hriechu a vrátiť sa k Bohu, čas práce na sebe a svojom posvätení. Myšlienka blízkosti Boha má preniknúť celého človeka. Čo by dnes zakričal Ján Krstiteľ do našich kostolov, rodín, sŕdc ? „ Prestaňte už s vierou, kde sa len rozhodujete a nekonáte? Začnite s činmi .“ Advent je čas prijať Ježiša za svojho Boha a Pána. Boh si praje náš nový život. Advent bez pokánia môže byť premárnenou príležitosťou zachrániť sa. Pomýlený advent využíva čas len na nákupy, zhon pred koncom roka, a preto sú Vianoce potom také nudné, plné sklamania, neuspokojenia. Pokánie sa podcenilo. Oplatí sa stáť v rade pred spovednicou a vyznať svoje hriechy. Zažiť vnútorný pokoj z odpustenia. Filozof a rečník Seneca povedal: „Pravda sa dá hovoriť len tomu, kto ju chce počuť“. A kardinál Leo Jozef Suenens poznamenáva: „Nešťastím súčasnej Cirkvi nie je to, že ľudia nechcú počúvať o Kristovi, ale že veľa kresťanov nechce o ňom hovoriť“. Máme si uvedomiť, že Cirkvi neškodí tak protest, ako mlčanie a nedostatok zaangažovania sa.  Adventný kazateľ sv. Ján Krstiteľ je pevný bod a pohľad na neho a svoj život nám povedia, či ideme za Ježišom, alebo ešte stojíme a prešľapujeme na jednom mieste. Pravý advent je zárukou, že darček spod stromčeka poteší viac, keď v srdci máme Ježiša. Pokúsme sa o to!

zdroj: Internet

ÚCTYHODNÍ SVÄTÍ, UČTE MA!

Svätá Anna, nauč ma láske k tvojej dcére Márii.
Svätá Mária, nauč ma, aby som sa stále viac stával           hodným prisľúbení Kristových.
Svätý Jozef, nauč ma čnosti mlčania.
Svätý Daniel, nauč ma múdrosti.
Svätý Michal, nauč ma premáhať diabla.
Svätý Ján Krstiteľovi, nauč ma umŕtvovanie.
Svätý Ján, miláčik Pána, nauč ma čistej láske k Ježišovi.
Svätý Peter, nauč ma vernosti.
Svätý Pavol, nauč ma horlivosti za spásu ľudí.
Svätý Tomáš apoštol, nauč ma prekonávať pochybnosti.
Svätý Šimon z Cyrény, nauč ma láske ku krížu.
Svätá Veronika, nauč ma súcitu s trpiacimi.                                      Pre zväčšenie klikni na obr.
Svätá Mária Magdaléna, nauč ma ľútosti.
Svätý Dismas, nauč ma, ako sa votrieť do raja.
Svätá Agnesa Rímska, nauč ma čistote.
Svätá Mária Goretti, nauč ma odolávať pokušeniu.
Svätý Hieronym, nauč ma láske k !!Svätému písmu.
Svätá Monika, nauč ma vytrvalosti v modlitbe.
Svätý Augustín, nauč ma úcte k matkinej modlitbe.
Svätý František Borgio, nauč ma pohŕdaniu pozemskými márnosťami.
Svätý František Saleský, nauč ma stálemu úsmevu.
Svätý František z Assisi, nauč ma pokore.
Svätý František Xaverský, nauč ma horlivosti pre misie.
Svätý Filip Neri, nauč ma radosti.
Svätý Tomáš More, nauč ma držať hlavu hore.
Svätý Anton, nauč ma nachádzať svätosť.
Svätý Paschal, nauč ma láske k Najsvätejšej sviatosti.
Svätý Václav, nauč ma láske ku svätej omši.
Svätý Ján Maria Vianney, nauč ma úcte k svätému kňazstva.
Svätý Tomáš Akvinský, nauč ma láske ku kontemplácii Boha.
Svätý Albert Veľký, nauč ma láske k nebeskej múdrosti.
Svätá Alžbeta Uhorská, nauč ma lámať chlieb hladným.
Svätý Kamil, nauč ma trpezlivým návštevám chorých.
Svätý Ján Bosco, nauč ma láske k mládeži.
Svätá Margita Márie Alacoque, nauč ma láske k Najsvätejšiemu Srdcu.
Svätá Terézia od Dieťaťa Ježiša, nauč ma vážiť si malých vecí, a ako všetko konať na česť a slávu Božiu.
Amen.

Prevzaté z časopisu VOX


            Sviatok všetkých svätých

Mama so synčekom sa na prechádzke zastavili v kostole. Slnečné lúče presvitajúce cez mozaiky umiestnené vo svätyni, dávali postavám svätých, ktoré znázorňovali, svetlo, žiaru a život.

Synček sa spýtal: „Mama, kto sú títo?“  „To sú svätí.“ vysvetľuje mama synovi. Teraz už viem, kto sú svätí - Svätí sú ľudia, cez ktorých žiari svetlo! - povedal chlapec.V tejto jeho odpovedi odznela výstižná, presná charakteristika svätých, a svätosti.

Snažme  sa aj my  žiť tak, aby raz toto o nás mohli povedať iní. Skúsme prinášať svetlo druhým a žiariť pre Božiu Lásku.

 


        Spomienka na všetkých verných zosnulých (Dušičky)

Nastal čas, keď viac ako inokedy myslím v modlitbách na mojich drahých zosnulých a prosím za ich duše. Vždy, keď strácam milovanú osobu,  som na zádušnej svätej omši a pohrebe, stojím nad hrobom či pri cintorínskom kríži, uvedomujem si vlastnú zraniteľnosť. Vtedy si v mysli preberám, ako konám vo svojom živote. Čo by som mohol urobiť lepšie, a v čom by som sa mal úplne zmeniť. Uvedomujem si, že mám ešte čas. Ale koľko? Možno rok, mesiac, týždeň či deň a možno už iba hodinu. Mám čas, ktorý mi dáva vzkriesený a oslávený Pán, aby som sa stihol pripraviť, aby som mu - keď príde moja jeseň – mohol odovzdať zdravú a  hojnú úrodu, dobré skutky, ktoré majú hodnotu pre večnosť.

Prejde určité obdobie a znova nadíde jeseň a s ňou dušičkový čas. Možno niekto iný zastane pri mojom hrobe. Pomodlí sa a zamyslí nad svojím životom.


               Myšlienky na november

Predovšetkým mesiac november so sviatkom Všetkých svätých, a s dňom Dušičiek nasmeruje nielen naše myšlienky, ale aj naše kroky na cintorín. Pričom snáď musíme konštatovať, že počet našich priateľov a známych na tej druhej strane života sa behom roka zväčšil. Táto konfrontácia smrti nás núti rozmýšľať o smrti, a to nielen o smrti iných, ale aj o vlastnej. Keď však myslíme na smrť, mali by sme myslieť aj na život. Život a smrť patria totiž nerozlučne spolu, ako obe strany medaily. A hoci to znie paradoxne, ale len tvár v tvári smrti získava život zmysel a na druhej strany získava smrť života hodnotu. Keby sa však nemali život a smrť iba obmedziť na rovinu biologickú, treba myslieť pri rozmýšľaní o živote a smrti aj na Boha. Bez toho tretieho zostali by život a smrť biologickým procesom a človeku by malo stačiť tvrdenie: Rastliny musia uhynúť, zvieratá majú svoj koniec, aj my ľudia raz zomrieme. Keď sa rovná naše zomieranie, naša smrť smrti rastlín a zvierat, aký ďalší zmysel okrem biologického by potom ešte mal náš život? – pýtame sa. Naozaj, človek sa narodí, rastie, učí sa, pracuje vo svojom povolaní, zakladá si rodinu, vychováva deti, ide do penzie a čaká... Na čo? Na smrť? Podobne ako na jeseň čaká list na strome na odpadnutie?

Ak by to bolo tak, náš život by bol veľmi úbohý a veľmi obmedzený. Podobal by som sa asi myši v mini rozprávke od Františka Kafku, ktorá vbehne do pasce. Pasca, ktorú treba pripodobniť smrti, zaklapne a tým je s nami koniec tak ako s myšou. Naša životná cesta by bola ako čisté splnenie biologických a existencionálnych potrieb. Že sa človek bráni proti takému chápaniu života smrti vo svojom vnútri, nesmie nikoho udivovať.

Aj keď nemôžeme rukolapne na základe vedeckých, či iných dôkazov predložiť sebe a iným, že je to so smrťou ináč, ako nás o tom presvedčuje prirodzené poznanie, predsa naše poznanie sa zakladá na nádeji v Ježiša Krista: v jeho smrti a predovšetkým v jeho zmŕtvychvstaní. Na tom pozadí získava aj náš život, všetko, čo robíme, svoj zmysel. Netočíme sa v kruhu ako guľa, ktorá bola vhodená narodením do života, aby bola smrťou z kruhu vytiahnutá, ako to chápe francúzsky existencialista a filozof J. Paul Sartre, ale chápeme svoj život ako cestu, ako putovanie do domu Otca. Od neho sme vyšli, on nás povoláva k životu na tomto svete a k nemu sme na ceste. Podobne ako syn zo známeho Ježišovho podobenstva, ktorý vyšiel z otcovho domu, ale sa do toho domu vrátil. O veľkom ruskom spisovateľovi Dostojevskom sa rozpráva, že si dal prečítať na smrteľnej posteli práve túto udalosť. O rovnakej pravde svedčí nápis, ktorý som si mohol prečítať na jednom cintoríne: Z tvojej ruky do tvojej ruky. Kto chce svoj život chápať ako cestu z jednej ruky do druhej – Božej, pre toho musia mať zmysel obidve hodnoty: život a smrť. Nie sú ani bez zmyslu, ani banálne.

Sme dnes vo veľkom nebezpečí, aby sme nestratili uprostred uponáhľaného života to podstatné, ba to najpodstatnejšie: večný život. Som presvedčený, že aj správne prežitie týchto „dušičkových“ dní so svojou zvláštnou atmosférou, v ktorej chceme s úctou myslieť na našich blízkych vo večnosti, obohatia aj nás žijúcich.


Modlitba

k Sedembolestnej Panne Márii

Sedembolestná Panna Mária, ty sláva nášho národa, ty radosť nášho ľudu, s dôverou sa vinieme k tebe, k tvojmu Nepoškvrnenému Srdcu, a s tebou velebíme nášho nebeského Otca. On nás vytrhol z moci tmy a preniesol do kráľovstva svojho milovaného Syna, ktorý nás vykúpil svojím krížom a zmŕtvychvstaním. S tebou, Mária, velebíme nášho Nebeského Otca. Preblahoslavená Panna, teba nám dal tvoj milovaný Syn za Matku, keď si stála pri jeho kríži a mala účasť na jeho vykupiteľskom utrpení. Ty poznáš všetky naše úzkosti a bôle, ty poznáš aj lásku nášho ľudu k tebe. Ako si nás chránila v minulých stáročiach vo viere a v oddanosti Cirkvi, buď nám mocnou ochranou a pomáhaj aj teraz. Chráň nás pred hriechom, pred bludnými náukami a konzumným spôsobom života a upevňuj našu vernosť Kristovi. S tebou Mária, velebíme tvojho Syna a nášho Pána Ježiša Krista. Verní odkazu našich vierozvestov svätého Cyrila a Metoda, ktorí ťa osobitne uctievali, chceme si zachovať dedičstvo našich otcov. Pomáhaj nám, Matka Cirkvi, aby sme si zachovali neporušenú vieru a oddanosť svätej Cirkvi a jej viditeľnej hlave pápežovi, námestníkovi tvojho Syna tu na zemi. Mária, svätyňa a nevesta Ducha Svätého, pros za náš ľud, aby sa svetlom a silou Božieho Ducha čím skôr uskutočnila jednota kresťanov v jednej Kristovej Cirkvi. S tebou, Mária, velebíme Ducha Svätého, tvorcu jednoty. Matka Sedembolestná, chráň našu mládež, nádej Cirkvi a národa, pred hriechom a každým zlom a pomáhaj jej, aby rástla pod tvojou ochranou v múdrosti a milosti a aby jej bol Kristus cestou, pravdou a životom. Sedembolestná Panna Mária, oroduj za nás. Chráň našu vlasť od všetkého zla a pomáhaj jej predstaviteľom, aby spravovali Slovensko v zhode s Božou vôľou, v pravde, spravodlivosti a láske. Sedembolestná Panna Mária, oroduj za nás. Blahoslavená Panna Mária, Matka bolestná, ty Matka milosti, ty nádej sveta, ty patrónka naša, vypočuj nás, svoje deti, ktoré volajú k tebe. Amen

 

 


Mučenícka smrť

SV. JÁNA KRSTITEĽA

              Život sv. Jána Krstiteľa bol priblížený v životopisoch na jún, lebo hlavný sviatok má tento svätec 24. júna. Cirkevná liturgia 29. augusta pripomína mučenícku smrť Pánovho predchodcu.

O Krstiteľovej smrti hovoria tri synoptické evanjeliá (t.j. evanjeliá podľa Matúša, Marka a Lukáša). Jeho smrť spomína aj židovský dejepisec Jozef Flávius, ktorý uvádza, že kráľ Herodes Antipas uväznil Jána v pevnosti Macherus (dnešný Mukawer) na východnom pobreží Mŕtveho mora.

          Prečo väznil Herodes Jána Krstiteľa? A prečo ho dal zabiť?

Na tieto otázky dosť podrobne odpovedá Markovo evanjelium v 6. kapitole. Uvedieme si tu plné znenie patričnej state:

          Herodes dal totiž Jána chytiť a v putách vrhnúť do väzenia pre Herodiadu, manželku svojho brata Filipa, lebo si ju vzal za ženu. A Ján Herodesovi hovoril: "Nesmieš žiť s manželkou svojho brata!" Herodias mu strojila úklady a chcela ho zabiť, ale nemohla, lebo Herodes sa Jána bál. Vedel, že je to muž spravodlivý a svätý, preto ho chránil. Keď ho počúval, býval vo veľkých rozpakoch, a predsa ho rád počúval.

          Vhodný deň nadišiel, keď Herodes na svoje narodeniny usporiadal hostinu pre svojich veľmožov, vysokých dôstojníkov a popredných mužov Galiley. Keď potom vošla dcéra tejto Herodiady a tancovala, zapáčila sa Herodesovi i spolustolujúcim. Kráľ povedal dievčine: "Žiadaj si odo mňa, čo chceš, a dám ti." A veľmi jej prisahal: "Dám ti všetko, čo si len zažiadaš, hoc aj polovicu svojho kráľovstva." Ona vyšla a vravela svojej matke: "Čo si mám žiadať?" A tá jej povedala: "Hlavu Jána Krstiteľa." Hneď utekala dnu ku kráľovi a žiadala: "Chcem aby si mi hneď dal na mise hlavu Jána Krstiteľa." Kráľ sa zarmútil, ale pre prísahu a kvôli spolustolujúcim ju nechcel sklamať. Hneď poslal kata a rozkázal priniesť jeho hlavu. Ten odišiel, vo väzení ho sťal, priniesol na mise jeho hlavu, odovzdal ju dievčaťu a dievča ju dalo svojej matke.

          Keď sa to dopočuli jeho učeníci, prišli, vzali jeho telo a uložili ho do hrobu. (Mk 6,17-29)

          Matúšovo evanjelium dodáva, že Krstiteľovi učeníci išli oznámiť smrť svojho učiteľa Ježišovi. Keď ten počul, čo sa stalo, utiahol sa s loďkou na pusté a osamelé miesto (Por. Mt 14,12n).

V tejto vážnej chvíli si Ježiš iste ešte raz predstavil ušľachtilého, hrdinsky odvážneho a pritom poníženého askétu, ktorý mu pripravoval cestu. Bol jeho predchodcom. Predchodcom v ohlasovaní Božieho kráľovstva, ale aj v nezištnej obete života.

          Takto sa od narodenia až po smrť spájal Jánov život so životom Ježiša Krista. A je správne, že si Cirkev v liturgii pripomína tak narodenie, ako aj smrť muža, ktorý je podľa Kristových slov najväčší medzi narodenými zo žien.

Literatúra:
ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom. Tatran Bratislava 1991.

 

 


           Vy ste soľ zeme 

„Mohli by ste mi, prosím, podať soľ?" povedal mladý muž diev­čine, ktorá večerala pri vedľajšom stole. Nuž áno, takto sa to všet­ko začalo! Je to také banálne, a predsa ešte stále ich to privádza do údivu... Od čoho všetkého závisia veci! Keby v ten deň nebola na stole soľ, možno by sa vôbec nebol zrodil tento pekný príbeh lásky, ktorý stále trvá...

Podať soľ znamená zmeniť svoj život a život druhých, ako vidíte. Ale to nie je všetko. Ježiš povedal: „Vy ste soľ zeme, vy ste svetlo sveta."

Nič nie je ľahšie, ako konkretizovať tému svetla. Svetlo je kres­ťanovi blízke už od krstu, pri ktorom nemôže chýbať svieca. Sú rôzne podoby svetla - sviece, lampy, ba aj oheň. Toto všetko je krásne a žiarivé.

Ale soľ? S ňou to už je ťažšie. Veľa sa o nej hovorí, no menej je ju vidieť. Soľ je totiž svojou povahou diskrétna. Myslíme na ňu len vtedy, keď nie je alebo keď jej je priveľa. Je nenápadná a zároveň vzácna. Je nevyhnutná pre život. Viete, že naša krv je slaná ako morská voda? Soľ konzervuje, ako všetci vieme. Nenápadná soľ dodáva správnu chuť jedlu, ktoré by inak bolo mdlé. Ba aj všedný rozhovor sa môže skrz-naskrz zmeniť, keď niekto doň pridá štipku soli. Veľký apoštol Pavol napísal z väzenia, Kolosanom: „Vaša reč nech je vždy milá, soľou korenená" (4, 6).

Vzácna, potrebná, nenahraditeľná, ale diskrétna... A Ježiš ho­vorí: „Vy ste soľ zeme." Možno nájsť krajší kompliment? Môžeme po tom všetkom odsúdiť ľudí okolo nás na diétu bez soli!? Zmeňte život! Podajte soľ!

Perjean (Revue de Notre-Dame du Sacré-Coeur)

Z francúzštiny preložila Eva Mateffyová


            Čas pre oddych

Vytúžený prázdninový a dovolenkový čas nám poskytuje veľa možností kontaktu s prírodou. Vieme, že je pre nás prameňom zdravia, oddychu jednoduchosti a duševnej sily. Mnohí sme skúsili, že bolesti tohto života sa často v prírode utopia, duch sa otvorí a srdce utíši. Príroda je ako otvorená kniha, z ktorej sa môžeme čítaním dozvedieť veľa o sebe, iných i o Bohu. Nie zbytočne sa hovorí, že čím dôvernejšie sú naše styky s prírodou, tým sme bližšie k nadprirodzenu. Dnešný človek je zahalený mnohými povinnosťami, požiadavkami a novými dojmami, že je v nebezpečenstve stratiť svoju hĺbku a jednotu svojej existencie. Každodenná rozptýlenosť, rozorvanosť, zatláča Boha do úzadia. Duchovná atmosféra nie je nabitá Bohom. Kto napríklad riadi auto, nemyslí na Boha, ale na plynový pedál a brzdy. Dieťa, ktoré chce prebehnúť na druhú stranu ulice, nepozerá na anjela strážcu, ale na zelené svetlo. Chemik, ktorý robí experiment, sa nespolieha na modlitbu, ale na zákonitosť. V technickom svete akoby nebol priestor pre Boha. Našťastie mnohí si aj dnes uvedomujú, že príroda je stále plná Božích slov. Prírodovedec Morrison Cressy to vyjadril krásnou myšlienkou: „Príroda nás napĺňa obdivom k tvorivému Duchu, ktorý nás obdaril krásou, akú vie pochopiť iba človek. Táto krása pozdvihuje človeka blíž k Bohu, jeho Stvoriteľovi“. Prichádzajme teda, priatelia, i v tomto čase do lona prírody, k studniciam nášho bytia. Prichádzajme sem s túžbou po obnovení vzťahu. Vracajme sa sem, ako sa dospelý syn vracia k matke. Tento návrat pociťujme ako nevyhnutnosť, bez ktorej by sa človek pomiatol na rozume a pominul v citoch. Veď keď nepočujeme spev vtákov, nevšimneme si krásu pestrofarebného motýľa, budeme zajtra vidieť jeden druhého? Prajem Vám požehnané dni oddychu aj v lone našej prírody. Ponúka nám možnosť opäť sa nadýchnuť, aby sme mohli ďalej žiť. Pekné a požehnané prázdniny Vám v modlitbe vyprosujem a všetkým prajem smiley.  

                                                      Mons. Ján Bučík


Duch Svätý nás vedie - dôverujme mu.

 

    Istý muž potreboval v zime drevo na kúrenie. Našiel „ mŕtvy- suchý“ strom a zrezal ho. Na jar ho však čakalo prekvapenie. Z pňa vyrazili nové zelené výhonky. Vtedy povedal synovi: „ Bol som si istý, že je to už vyschnutý strom- lístie bolo opadnuté, všetko nasvedčovalo tomu, že už v ňom niet života. Ale teraz vidím, že v tom starom strome bol ešte život“. Pozrel sa na syna a dodal: „ Chlapče nezabudni na túto lekciu. Nikdy nezotínaj strom v zime. Nikdy nerob negatívne rozhodnutia, keď si v zlej nálade. Čakaj! Buď trpezlivý! Jar príde!“.

    Apoštoli zotrvávali na modlitbách. Čakali na prisľúbeného Utešiteľa- Ducha Svätého. A dočkali sa. A hľa, aká zmena sa s nimi stala. To, čo sa v očiach sveta zdalo mŕtve a bez života, začalo rásť a mohutnieť. Po zostúpení Ducha Svätého na apoštolov, hneď v ten deň sa na kázanie sv. Petra dalo pokrstiť tritisíc duší (Sk 2,41). Koľkokrát je nám úzko pri pohľade na našich blízkych- príbuzných a priateľov, ktorí vo vzťahu k Bohu a k svojej večnosti sa zdajú podobne „vyschnutí“ a bez života. Buďme však trpezliví. Zotrvávajme na modlitbách a čakajme. Ak budeme za nich prosiť, jar určite príde. Koľkokrát sa sami usvedčíme z podobného“ vyschnutia „ ?. Koľkokrát strácame nádej len preto, že sa nám nedarí odstrániť túto „suchotu“? Modlime sa však a prosme. Jar určite príde. Príde Utešiteľ, príde Životodárca -Duch Svätý, a náš život vyženie nové výhonky..... Nechajme sa ním oživiť!

 

                                                                        Mons. Ján Bučík


Aby boli jedno ako my

Ježiš pozdvihol oči k nebu a modlil sa:

    „Svätý Otče, zachovaj ich vo svojom mene, ktoré si ty dal mne, aby boli jedno ako my. Kým som bol s nimi, ja som ich zachovával v tvojom mene, ktoré si mi dal. Ochránil som ich a nikto z nich sa nestratil, iba syn zatratenia, aby sa splnilo Písmo.              Ale teraz idem k tebe a toto hovorím na svete, aby mali v sebe moju radosť – a úplnú. Dal som im tvoje slovo a svet ich znenávidel, lebo nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta.Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred Zlým. Nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. Posväť ich pravdou; tvoje slovo je pravda. Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta a pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde.“

Evanjelium podľa Jána   −   Jn 17, 11b-19


 


Celý kresťanský svet oslávil prikázaný sviatok Nanebovstúpenia Pána

image  Vo štvrtok 10. mája oslávil celý kresťanský svet sviatok  Nanebovstúpenia Pána. Tento prikázaný sviatok slávime 40 dní po Veľkej noci a desať dní pred Turícami – Zoslaním Ducha Svätého. Pán Ježiš sa na štyridsiaty deň po svojom vzkriesení posledný raz stretol so svojimi učeníkmi a pred ich očami vystúpil do neba a sedí po Božej pravici.

Pán Ježiš sa na štyridsiaty deň po svojom vzkriesení posledný raz stretol so svojimi učeníkmi a pred ich očami vystúpil do neba a sedí po Božej pravici. Udalosť nanebovstúpenia sa hlboko zapísala do pamäti prvých učeníkov. Svedectvo o nej nachádzame v evanjeliách a v knihe Skutkov apoštolov. Pán Ježiš štyridsať dní po vzkriesení vyviedol svojich učeníkov na Olivovú horu až k Betánii, a ako ich žehnal, vzdialil sa od nich a vznášal sa do neba (Lk 24, 50-51). Ježiš Kristus vystúpil na Nebesia práve na Olivovej hore, aby tam, kde sa začalo jeho utrpenie, začalo sa i jeho oslávenie.

V piatok po Nanebovstúpení Pána sa začína deviatnik k Duchu Svätému.


Zdroj: Archív TK KBS



   Poď, volá nás    

    Toľkokrát sa v živote pýtame, prečo byť dobrý? Prečo sa usilovať? Prečo žiť pre iných, prečo sa obetovať, prečo odpúšťať a milovať? Toľkokrát sa nám zdá, že dobrí a zlí rovnako končia v hrobe. Toľkokrát sa o niečo snažíme a čo z toho? Nebo dá odpoveď. Odpovie iným hlasom ako zem. Nebo nás volá..... Nebo volá každého. Pokojne vyzýva, ale nenúti. Pokojne volá, ale neprehovára. Len tichučko vyznáva, že nás potrebuje. Vyznáva, že potrebuje každého, kto túži po dobre. Buďme kalich naplnení až po okraj láskou. Nemusíme byť kalichom zo zlata. Tým najkrajším. Ale buďme preplnení dobrom. A z prebytku nech sa prelieva na iných. Poď, nebo nás volá... Začni už dnes.

    Keď počujeme hlas, ktorý volá, dajme k dispozícii svoje sily a schopnosti. Pýtame sa, čo za to? Buďme si istí, že odmena, ktorá je pripravená v nebi, je taká zázračne krásna, že môžeme iba v tichu zvelebovať krásu nebeského pozvania. Nech nás Boh napĺňa radosťou zo stretnutia s ním v blaženej večnosti. K tomu nám Boh žehnaj!

Mons. Ján Bučík farár


"Ľudstvo nenájde pokoj, kým sa neobráti s dôverou k môjmu milosrdenstvu ."

Tieto Spasiteľove slová nám odovzdala

sv. Faustína Kowalská.

 

Denníček blahoslav. sestry M. Faustíny Kowalskej - čítať -stiahnuť-pdf-TU

 


               Veľká noc - brána k životu

    Tajomstvo umučenia, smrti a Ježišovho zmŕtvychvstania, nás určite, milí priatelia, hlboko oslovilo a prinieslo do našich životov niečo veľmi obohacujúce. Veď čím viac naše vnútro je zachvátené povrchom každodenností, tým viac vo chvíľach, keď sa nechávame preniknúť večnými hodnotami, objavujeme novú prítomnosť v našom živote. Pri slávení Veľkej noci tomu nie je inak. Predstavme si, čo sa deje v Jeruzaleme na Veľkú noc. Skupina žien ide k hrobu. Zbadajú, že kameň je odvalený, idú dnu, vidia na pravej strane sedieť mladého muža v bielych šatách a počujú, ako hovorí „Nie je tu.“ Peter a Ján bežia k hrobu a nájdu ho prázdny. Neskôr učeníci jasne a presvedčivo ohlasujú “Pán vstal z mŕtvych“. Pýtame sa sami seba s teológom Henri J.M. Nouwenom, čo nám povie táto správa, najdôležitejšia v dejinách ľudstva, napríklad vo chvíľach, keď zakúsime, čo znamená stratiť človeka, ktorého sme nadovšetko milovali. Je nám nápadné, že nik z Ježišových priateľov – ani ženy, ani učeníci – ani v najmenšom nerátali, že by vstal z mŕtvych? Jeho ukrižovanie zničilo všetky ich nádeje a očakávania.Dokonca vtedy, keď sa im zjavil Ježiš, váhajú a ešte stále pochybujú, potrebovali sa presvedčiť, a to nielen Tomáš. Udalosť vzkriesenia Ježiša úplne prekonala ich predstavivosť. A predsa uverili – a ich viera zmenila svet. Nie je to nádherné posolstvo ? Nedáva  nám to základ, že môžeme žiť v nádeji? Nečiní to smrť menej bolestivou a náš smútok menším? Ježišovi priatelia ho videli a počuli po onom veľkonočnom ráne iba niekoľkokrát, ale ich život sa úplne zmenil. Čo sa zdalo byť koncom, ukázalo sa ako začiatok, čo sa zdalo byť príčinou strachu, bolo podnetom k odvahe, čo sa javilo ako na podnet k zúfalstvu, stalo sa príčinou nádeje. Múr, ktorým je ohraničený náš život, nie je nepreniknuteľný, a hoci nemôžeme povedať so všetkou jasnosťou a presnosťou, čo je za tou bránou, predsa sa rozhodne mení význam toho, čo robíme a hovoríme na našej ceste k tejto bráne. Kiežby nás toto vedomie obohacovalo, nielen pár dní po Veľkej noci, ale nech je pre nás vždy svetlom na našej životnej, často neľahkej ceste. 

Vyprosujem Vám veľa duchovnej radosti v živote.                 Mons. Ján Bučík , farár

 



 

 

 

   Tvoje utrpenie mi otvorí oči

     Pane Ježišu Kriste, ty si pre nás trpel. Trpel si aj pre mňa. Neviem prečo si musel ísť krížovou cestou, spoznávam v nej však tvoju lásku k nám, ktorú si mal až do konca. Pred obmedzenosťou ľudí si mohol predsa uniknúť. Pri pohľade na svoje utrpenie žasnem nad tým, ako ma miluješ. Svoj život si riskoval aj pre mňa. Obetoval si sa aj pre mňa.
    V tvojich očiach mám hodnotu. Chcem preto v tomto predveľkonočnom čase uvažovať o tvojej láske pri pohľade na tvoje utrpenie. Tvoje utrpenie mi otvára oči a ja vnímam vlastné utrpenie a trápenie mojich blížnych. Ukazuješ mi, ako prijať všetko, čo ma denne pribíja na kríž. Otvára ma pre tajomstvo tvojej nepochopiteľnej lásky. Neviem, prečo ma postihuje trápenie a ani nad tým nepremýšľam. Predkladám ti svoje trápenie a prosím ťa: vylieč všetko, čo je vo mne polámané, a otvor moje srdce pre teba a moje pravé ja. Otvor moje srdce aj pre mojich blížnych, ktorí sami trpia alebo ich postihla ťažká strata, ktorá ich trýzni. Ty si trpel, aby si mohol byť stále s nami, dokonca aj na miestach, na ktoré Boh akoby zabudol. Premeň moje utrpenie a utrpenie tohto sveta na miesto milosti, kde pocítime tvoju lásku, ktorú nič nemôže zničiť. Amen.

                                                                                                       /Anzel Grϋn /

 


Pán môj a Boh môj

    Častokrát počúvame radu pre duchovný život, ktorá znie asi takto: Ak si neistý, čo máš robiť v danej chvíli, či v danej situácii, predstav si, čo by robil Kristus na tvojom mieste. A jednou z dôležitých skutočností Ježišovho života je skrytosť jeho života. Narodil sa na túto zem iba za asistencie niekoľkých, ktorých Boh zapojil do poznania Božieho tajomstva. Neviem, či to vieme celkom doceniť, čo znamená, že Boží Syn prišiel na túto zem a z 33-och rokov, ktoré tu prežil, 30 prežil v úplnej skrytosti. Ba dokonca, ešte aj keď začína svoju verejnú činnosť, ktorá trvala niečo cez 1000 dní, 40 z nich prežíva osamote na púšti. Počúvame o ňom, že celú noc prebdel v modlitbe a často sa utiekal k osobnej komunikácie so svojím Otcom. Vyzýva aj svojich učeníkov, aby šli na osamelé miesto. A v tej samote, iba s niekoľkými najbližšími, aj umiera.
Ak si chceme z tejto úvahy vybrať konkrétny výstup, tak nasledujme Ježiša v tom, že sa v našom každodennom živote budeme vedieť častejšie zastaviť a napĺňať tak Ježišovu výzvu: Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše.
Všetci potrebujeme, či už výslovný alebo aspoň tušený model pre náš život. Ľudstvo už malo a stále má mnoho idolov, podľa vzoru ktorých prežívali a prežívajú svoj život. No nik z nich nehovoril tak, ako Ježiš. Nik z nich nerobil to, čo urobil Ježiš. Nik z nich neumieral s takou láskou k svojim vrahom ako On a nik z nich nevstal z mŕtvych.
Povzbudzujem nás všetkých pripojiť sa k apoštoli Petrovi, ktorý nad tým dosť popremýšľal; všeličo zažil a bol svedkom neskutočných vecí, aby potom mohol zvolať: Pane, ku komu inému by sme išli? Na koho iného by sme sa mali viac zahľadieť. Pri nohách koho iného by sme mali kľačať? Ty máš slová večného života. Aby sme sa raz mohli pripojiť aj k Tomášovi a zvolať pri pohľade na živého Pána: Pán môj a Boh môj!

ThDr. Vladimír Šosták, PhD.
biskupský vikár

(prevzaté a upravené)


 

Pôst, modlitba, almužna

    Vnútorný význam pôstu spočíva v jeho spojení s modlitbou a almužnou (skutkami milosrdenstva). O tomto spojení modlitby, pôstu a milosrdenstva hovorí osobitne kniha Tobiáš (12,8). Bez modlitby a prijimania svätých sviatostí sa pôst stáva farizejským a zlým. Nevedie totiž k pokániu a radosti, ale k pýche, vnútornému napätiu, podráždenosti a nevrlosti.

Aj Písmo hovorí o spojení pôstu a modlitby, keď apoštoli mali víťaziť nad démonmi pôstom a modlitbou (Mt 17, 21; Mk 9, 29), keď tak žili prví kresťania (Sk 13, 3), keď sa Pán sám na púšti modlil (Mt 4, 1-11), či keď Mojžiš prijal tabule Zákona na hore Sinaj (Ex 34, 28), alebo keď Eliáš vystúpil na Horeb (1 Kr 19, 8-12).  Podľa slov Pána možno nad diablom víťaziť modlitbou a pôstom. Ktorý vojak, čo dostane dve zbrane proti nepriateľovi, by jednu len tak odhodil? Aj apoštol Pavol sa postil a učí, že modlitba a pôst sú súčasťou aj života kresťanských manželov.

Pôst a modlitba sú napokon sprevádzané almužnou, to jest skutkami milosrdenstva. Zmena srdca, jeho obrátenie k Bohu, je cieľom pôstu. Preto pôst vedie k milosrdentvu. Starokresťanský spis Hermasov pastier z 2. st. spomína, že peniaze, ušetrené vďaka pôstu, sa dávajú vdovám, sirotám a chudobným. No dávať almužnu neznačí len dávať núdznemu peniaz, ale aj čas. Dávať nielen to, čo máme, ale aj to, čím sme.

 


Pôstne obdobie

V živote sa učíme mnohé veci. Získavame skúsenosti. Vymieňame si ich a potom úprimne žasneme: Kto Ťa to naučil? Odkiaľ to vieš? Kam na to chodíš? Treba učiť človeka, aby sa naučil hladovať? Je to absurdné. Hlad sa prihlási sám. Veľmi rýchlo na to prídeš. Nemusíš mať školy. Škvŕkanie v žalúdku je jasným signálom, že potrebuje doplniť. Ako potom vysvetlíme, že liturgia pôstneho obdobia prosí Boha, aby v nás vzbudil hlad po duchovných hodnotách? Hlad po duchovných hodnotách je predsa len niečím iným ako hlad po telesnom pokrme. Duchovnému hladu treba dopomôcť. Je to dar. Nemá ho každý. Po duchovných daroch treba doslova prahnúť, prekonávať prekážky, boriť sa s vlastnou pohodlnosťou, vybojovať si čas, utiecť od počítača, zahodiť bulvár či horoskopy, urobiť stop prázdnym rečiam a neperspektívnym a nemorálnym vzťahom, trpezlivo sa modliť, konať skutky kajúcnosti a vybojovať si  túžbu po duchovných daroch. Niektorí ľudia duchovný hlad ani nepoznajú. Myslíte, že za to majú prázdne žalúdky? To asi nie. Iba prázdne slová a prázdne srdcia. V pôstnom období si všetci dobre ukrojme z duchovných dobier Ježiša a Cirkvi!

Požehnané pôstne obdobie prajem Vám i sebe, aby nás Boh naplnil pravým poznaním seba a väčšou láskou k Bohu. Nech nám v tom Boh pomáha a žehná.

                                          Mons. Ján Bučík,   farár


A povedal toto podobenstvo: „Ktosi mal vo vinici zasadený figovník a prišiel hľadať na ňom ovocie, ale nenašiel. Preto povedal vinohradníkovi: »Pozri, už tri roky chodím hľadať ovocie na tomto figovníku, a nič nenachádzam. Vytni ho! Načo ešte aj zem vyčerpáva?« On mu odvetil: »Pane, nechaj ho ešte tento rok. Okopem ho a pohnojím. Možno nabudúce prinesie ovocie. Ak nie, potom ho vytneš.«"Lk 13,6-9

W. Saroyan v diele „Ľudská komédia“  vykresľuje takúto zaujímavú situáciu. Do banky vtrhol zlodej. Pri priehradke namieril pištoľ a pokrikom: „Peniaze!“ Starší pán začal zhŕňať peniaze do hodeného vrecka so slovami: „Nemusíte mieriť. Všetko vám dám. Vy to určite potrebujete. Nebudem to hlásiť. Niečo mám našetrené, niečo ešte dostanem. Potom to vyrovnám. Vy peniaze viac potrebujete ako ja.“ Zlodej to nevydržal: „Takto sa so mnou ešte nikto nerozprával. Veľmi ste mi pomohli.“ A odišiel.

Možno trochu dramatické, ale výstižné. Pokiaľ človek žije, má šancu na zmenu! Pre mňa konkrétne to znamená neustály „boj" s chybami, najčastejšie opakujúcim sa hriechom, zameriavanie sa na maličkosti, ktoré z lásky k Bohu chcem konať pre iných. Boh trpezlivo čaká na moju zmenu. Koľko toho času potrebujem a ako sa to uskutoční, to vie len On. Odo mňa sa očakáva ochotu meniť sa a vytrvalosť.

Pane, pomôž mi čím viac sa Ti podobať.

 

 


 

            Ježiš povedal svojim učeníkom: „Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás. Ostaňte v mojej láske! Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske, ako ja zachovávam prikázania svojho Otca a ostávam v jeho láske. Toto som vám povedal, aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná."              Jn 15,9-11 

    Z vlastnej skúsenosti viem, že keď mám niekoho rád, hľadám všetky možné spôsoby, ako mu to dokážem. Kytička kvetov, drobný darček, príprava obľúbeného jedla, upratanie kuchyne poobede, ponúknutie kolegov zákuskom. Mať niekoho rád znamená spĺňať jeho priania. Ostaňte v mojej láske! Čo pre mňa znamená „ostať v jeho láske"? Potrebuje Boh množstvo mojich slov o láske k nemu? „Ostať v láske" znamená otvoriť svoje srdce plneniu Božej vôle. „Ostať v jeho láske" znamená pre mňa prijať ho i do svojho života a milovať ho z celej sily.    

Jeho rozhodnutie milovať ma v každej chvíli môjho života sa nikdy nezmení. Moje rozhodnutie milovať Boha ako seba samého občas pokrivkáva. Ježiš zomrel na kríži a tým zaplatil za všetky chvíle, v ktorých zlyhávam vo vzťahu ku nemu. Preto sa musím vyvarovať všetkého, čo ma od neho odláka a naplno sa vrhnúť do svetla jeho lásky. Toto som vám povedal, aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná. Ježiš miloval Nebeského Otca tak, že plnil jeho vôľu ochotne a s radosťou. Dokážem lásku môjho Nebeského Otca precítiť hlboko vo svojom srdci? Prechovávam v sebe radosť z toho, že som Božie dieťa a patrím Bohu? Viem precítiť a prijať skutočnosť, že Otec ma miluje presne tak, ako miluje svojho syna Ježiša?

 

Nebeský Otec, verím, že si mi nablízku. Ďakujem Ti za lásku.

  (z knihy: Evanjelium na každý deň)


Keď ho zákonníci zo skupiny farize­jov videli jesť s hriešnikmi a mýtnikmi, hovorili jeho uče­níkom: „Prečo jedáva s mýtnikmi a hriešnikmi?" Ježiš to začul a povedal im: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov."  Mk 2,16-17

Porušením vtedajšieho bontónu, keď si Ježiš sadol ku hriešnikom a mýtnikom za stôl, dal najavo, že neprišiel len pre vyvolených, bezchybných, naoko svätých a dokonalých ľudí. On prišiel preto, aby všetci ľudia, ktorí žili, žijú a budú žiť na tomto svete, boli si istí, že skrze Ježiša môžu dosiahnuť spásu. Veľkí postavou, veľkí srdcom, vysoko postavení i upratovačky, boháči žijúci vo vilách i bezdomovci, bezchybní kresťania i dobrosrdeční neveriaci, tí čo nemajú ani kúsok chleba aj tí, ktorým sa od množstva jedla prehýbajú stoly,... Ježiš dnes hovorí dve vety, ktoré platia na veky vekov: Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov.

Teší ma vedomie, že som hriešny a môžem si sadnúť za stôl k Ježišovi. Ak sa budem usilovať čím viac času sedieť v jeho blízkosti, zaiste sa „nakazím" jeho láskavými spôsobmi a prejavmi jeho odpúšťajúcej lásky.

V tejto chvíli cítim, ako na mne spočinul Ježišov pohľad a on mi hovorí: Poď za mnou! Dá sa tej výzve odolať?

Pane, ďakujem Ti, že máš so mnou trpezlivosť.


             Zjavenie Pána  

Dnes môžem objaviť v tomto slove túžbu Nebeského Otca spojiť sa s ľudstvom prostredníctvom svojho Syna Ježiša Krista. Toto spojenie si nevyžaduje drahé aparatúry, raketoplány, čilkozmické lode... Boh mi týmto príbehom o Troch mudrcoch hovorí, že na stretnutie Boha s človekom je potrebné pokorné a hľadajúce srdce. Koľkí v ten večer videli zvláštnu hviezdu na oblohe, ale iba traja sa pohli za jej svetlom. Nebola to ľahká cesta, neodradili ich neúspechy, lebo na jej konci ich čakalo stretnutie s Dieťaťom.

Nebeský Otec túži „nadviazať" spojenie aj so mnou. Možno to nebola práve hviezda, ktorou ma túžil zaujať, ale koľko kontaktov, dobrých ľudí, veriacich priateľov, spoločenstiev mi už počas života poslal do cesty? Ako som na ne zareagoval? Čo som urobil pod ich vplyvom so svojím životom? Akou cestou som sa vrátil domov? Ako ten, čo našiel Boha alebo hľadajúci iba svoje pohodlie?

Dnes sa nechám viesť príkladom mudrcov a inou cestou sa pokúsim kráčať svojím životom. Túžim žiť opravdivú vieru a byť vnímavejší na Božie zjavenia.

Pane,nech sú Traja králi mojimi vzormi, ako Ťa mám hľadať.                                 (z knihy: Evanjelium na každý deň)

 


         Ty si k nám prišiel ako dieťa

Všemohúci Bože, opustil si svoju všemocnosť a prišiel si k nám ako malé bezmocné dieťa. Ponížil si sa pre nás, aby sme sa prestali naháňať za povýšenosťou. V Ježišovi Kristovi si nám daroval svoj božský život, aby sme sa už nestavali do pozície bohov. Uspokojil si našu najhlbšiu túžbu: naša ľudská zbytočnosť je posilnená a spasená skrze tvoju božskú nesmrteľnosť a naša ľudská láska je naplnená tvojou božskou láskou. Daj, nech stále hlbšie prenikám do tajomstva tvojho narodenia z Panny Márie, aby si sa narodil aj vo mne, pretože len tak prídem ku svojej skutočnej podstate a ty so mnou osláviš nový začiatok. Už sa nechcem sústrediť na svoju minulosť a nenechám  sa ovládať svojimi zraneniami. Ty so mnou zažínaš od začiatku. V Ježišovi si uskutočnil svoj sen o človeku. Tento sen o človeku chceš skrze Ježiša uskutočniť aj vo mne. Otvor moje srdce pre tvoju lásku, ktorá na mňa žiari z božského dieťaťa v jasličkách. Prelom múr, ktorý som si postavil okolo svojho srdca. Daj, nech uverím  v tvoju bezmocnú lásku, ktorá na mňa sála z tohto dieťaťa. Ona je silnejšia ako všetky zbrane sveta. Daruj skrze narodenie svojho Syna svetu mier a pokoj. Amen.

                                                                                                      Anselm Grün

 


Urobme správny krok v advente

Čo ako čarovné je obdobie pred vianočnými sviatkami, predsa privádza človeka k vážnejšiemu pohľadu na život. Nemálo ľudí je totiž presvedčených, že okrem viditeľného sveta nič neexistuje. Sú ochotní dôverovať len tomu, čo možno chytiť do ruky, čo možno vidieť, či inak dostatočne zmyslami sa o tom presvedčiť. Následky takéhoto zmýšľania, žiaľ, často vidieť okolo nás: bezmocnosť, nezmyselnosť života, neochota boriť sa s ťažkosťami... Áno byť človekom, ktorý ide do hĺbky svojho ja, znamená byť človekom odvážnym. V knihe Nekonečný príbeh od Michala Ende sa nachádza aj kapitola, ktorá má názov Tri magické brány. Spisovateľ sprevádza čitateľa cez prvú bránu, „bránu veľkých hádaniek", ktorou môže prejsť iba ten, kto je pravdivý voči sebe. Za ňou stratí všetok strach, ktorý ho dosiaľ sprevádzal. Druhá brána je „ bránou kúzelného zrkadla", v ktorej môže každý vidieť svoju pravú vnútornú podstatu. Kto chce prejsť cez túto bránu, musí najskôr vojsť celkom do seba, načrieť do svojho vnútra. Keď prejde cez ňu, zbavený všetkých pochybných zámerov, môže ísť ďalej nezaťažený a veselý ako novonarodené dieťa. Tento stav mu pomáha prejsť treťou bránou, „bránou bez kľúča", za ktorou ho, ako čaká nová budúcnosť. Prejsť týmito jednotlivými etapami v našom živote, je veľmi potrebné, pretože človek dnešných čias je na najlepšej ceste, aby sa stal človekom, ktorý žije a myslí šablónovite: nemá vlastné názory a presvedčenie. Jeho vedomosti sa skladajú z útržkov, pozbieraných z časopisov, televízie a rozhlasu. Správa sa ako druhí, oblieka sa, ako mu to diktuje spoločenský trend. Keďže stratil osobnú jedinečnosť, žije len z napodobňovania. Adventný čas, ktorý nás môže viesť k utíšeniu sa a do hĺbky nášho ja, nám dáva veľa príležitostí, aby sme objavili seba samých, lebo len tak budeme k ľuďom, pre ktorých sme tu, bližšie.  Prajem celej našej farnosti, aby sme urobili správny krok v adventnom období a našli úprimný vzťah k Bohu cez sviatostný život a jeden k druhému. Požehnaný advent priatelia!

                                         Mons. Ján Bučík, farár

 


  O dvoch bratoch a snopoch obilia

  Na hore Moria bývali pred mnohými rokmi dvaja bratia. Mladší mal manželku a dvoje detí, starší bol sám. Bratia spolu hospo­dárili a aj úrodu si delili na dve rovnaké časti.

Raz večer ku koncu leta po žatve išli bratia spať. Starší nemohol zaspať, takto rozmýšľal: „Môj brat má rodinu, ja som sám, no napriek tomu som si vzal z úrody taký istý diel ako on. To nie je spravodlivé." Vstal potichu, podišiel k stohu mladšieho brata a prihodil na kopu niekoľko snopov obilia. Potom pokojne zaspal.

V tú istú noc, iba trocha neskôr, zobudil sa i mladší brat. Aj on rozmýšľal o svojom bratovi a takto si v duchu vravel: „Môj brat je sám, nemá rodinu. Kto sa oň postará, až zo­starne?" Vstal, vzal niekoľko zväzkov obilia a odniesol ich potichu k stohu svojho brata.

Ráno, keď bratia prišli k stohom, boli prekvapení, že stohy sú také isté, aké ich videli večer. Ani jeden sa nepriznal k nočnej príhode.

Nasledujúcej noci chcel byť každý z nich rýchlejší. Stretli sa obaja v polovici cesty, so snopmi obilia na pleciach. Od radosti si padli do náručia. Tešili sa, že chcú len dobré jeden pre druhého a dobre zmýšľajú o sebe.

Pán Boh v nebi videl tie udalosti a povedal: „Ozaj posvätné je toto miesto. Tu chcem bývať."

 


Priateľstvo dovoluje vycítiť svet neviditeľný. Ono je najviac viditeľnou tvárou Boha na zemi. (Roger Schutz)

Prevzaté z knihy:         Kazimierz Wojtowicz : O kázni a dáždnikoch


     Využime čas

    Na smrteľnej posteli si vládca prial  3 želania:

1.) Keď zomrie, aby tí najlepší lekári niesli jeho rakvu. 

2.) Aby celé jeho zhromaždené bohatstvo, zlato, drahokamy aj peniaze boli rozsýpané pozdĺž cesty, ktorá vedie k cintorínu.

3.) A keď ho budú niesť, aby jeho ruky viseli voľne, aby ich všetci videli.

    Keď ho požiadali o vysvetlenie povedal:

1.) Chcem, aby moju rakvu niesli tí najlepší lekári na dôkaz toho, že ani napriek všetkej snahe, nemajú tú moc uzdraviť, keď nastane čas pozrieť sa smrti do očí. 2.) Chcem, aby cesta bola pokrytá mojím pokladom, aby každý vedel, že materiálne bohatstvo získané na zemi, na zemi aj ostane.                                          3.) Chcem, aby moje ruky viseli voľne a húpali sa vo vetre, to preto, aby ľudia pochopili, že sme prišli na tento svet s prázdnymi rukami a s prázdnymi rukami ho aj opustíme. Aby človek pochopil, že ten najcennejší poklad- ČAS sa práve vyčerpal a stojíme pred Pánom času a večnosti.

    Čas je naším najvzácnejším pokladom! Človek vie zhromažďovať viac peňazí, viac bohatstva, viac a viac materiálnych vecí, ale nevie vytvoriť viac času a nevie vrátiť stratený čas. Ak venujete niekomu svoj čas, darujete mu čas vášho života. Je to ten najlepší darček pre svoju rodinu, priateľov, blízkych a ľudí, ktorí to potrebujú. To najvzácnejšie, čo nám Boh môže dať je dostatok ČASU. Naučme sa ho využívať tak, aby sme ho čo najviac mohli stráviť s ľuďmi, ktorých máme radi. Pretože na cintoríne to už môže byť neskoro. Ostanú len spomienky a možno niekedy aj výčitky , že sme si našli málo času pre tých, ktorí tam už ležia.


   Príhovor k mesiacu úcty k starším

Jeseň so svojou krásou, ale aj uplakanými dňami v mnohom pripomína život v jeho neskoršej časti. Právom ktosi výstižne nazval starobu jeseňou života. „Starý", to má všeobecne príchuť: chorý, unavený, opotrebovaný, nepotrebný. Byť starý, to je pre mnohých naozaj kríž. Preto základnou otázkou v neskorších rokoch je často: Načo som ešte dobrý? Načo som ešte tu? Už ma nik nepotrebuje, som na ťarchu tým, čo sa musia o mňa starať. Staroba má však aj potešiteľné stránky. Biblia k tomu počíta životnú múdrosť, poznanie života v jeho realite, ale aj vieru, ktorá je posilnená mnohorakými životnými skúškami a utrpením a ktorá cíti a vidí stále viac a viac. Preto poznáme aj dosť starých ľudí, ktorí sú vyrovnaní, ba často aj pre druhých povzbudením.  Mám pred očami mnohých starých ľudí s ružencom či modlitebnou knižkou v ruke, ktorí sa hodiny a hodiny modlia za svojich drahých, ale aj za ľudí neznámych a vzdialených. Jeden mladý muž mi povedal. Ráno keď odchádzam do práce mama mi dá požehnanie a povie: budem sa za teba cez deň modliť. Viete aké je to pre mňa veľké povzbudenie a dostatok sily uniesť bremeno dňa? Možno si ani neuvedomuje akú veľkú a osožnú činnosť pre mňa koná. Toľko mladý muž. V jednom časopise bola uverejnená modlitba staršej ženy: citujem: “Pane, vieš lepšie ako ja, že zo dňa na deň starnem a jedného dňa budem stará. Zachráň ma od veľkej náruživosti chcieť dať do poriadku záležitosti druhých. Nauč ma rozmýšľať, ale nie premrhať čas zbytočným hútaním byť nápomocná, ale nie diktátorská, že všetko musí byť po mojom. Nauč ma mlčať o svojich chorobách a ťažkostiach. Chuť ich opisovať aj zveličovať rastie z roka na rok, ale zároveň prosím o trpezlivosť vypočuť si katalóg chorôb iných. Neodvažujem sa prosiť o lepšiu pamäť, len o trochu viac skromnosti a trochu menej istoty, keď sa nezhoduje moja pamäť s pamäťou iných. Nauč ma úžasnej múdrosti, že sa môžem aj mýliť. Viem, že nie som svätá, ale starý uhundraný človek je korunným dielom zla. A, Pane nauč ma objaviť na druhých ľuďoch veľa dobra a daruj mi krásny dar im to aj povedať“. K tejto modlitbe poviem rád Amen a vám všetkým, ktorí ste v pokročilejšom veku, prajem často hŕstku milých ľudí okolo seba a tu i tam úsmev nad sebou.  Nech Vám Boh žehná a Panna Mária ochraňuje v každom dni Vášho života.


           

  Silná modlitba

 

       Svätý ruženec je naozaj silná modlitba, ktorá pomáha aj pri rôznych duchovných problémoch. Pomôže nám sústrediť sa a pozdvihne ducha. Máriu si vyvolil Boh, aby prostredníctvom nej prišiel na tento svet Boží syn. Teda, keď bola Mária dobrá Bohu, tak si ju môžeme pokojne aj my zvoliť za svoju prostredníčku a orodovníčku.
Veľký pápež svätý Ján Pavol II sa veľmi rád  modlieval celých pätnásť desiatkov- teda celý veľký ruženec a o ňom napísal:

Ruženec je mojou najmilšou modlitbou. Je to nádherná modlitba! Očarujúca svojou prostotou i svojou hĺbkou. V tejto modlitbe mnoho ráz opakujeme slová, ktoré počula Panna Mária, keď sa jej prihovoril archanjel alebo jej príbuzná Alžbeta. K týmto slovám sa pripája celá Cirkev. Možno povedať, že ruženec je určitým spôsobom komentár - modlitba poslednej konštitúcie Lumengentium II. vatikánskeho koncilu. Ide o kapitolu, ktorá sa zaoberá zázračnou prítomnosťou Božej Matky v tajomstve Krista a Cirkvi.“

                                                                                                             zdroj:internet

                   VZÁCNE DARY

 

       Dar počúvať - Ale musíš naozaj počúvať. Neprerušovať, nesnívať s otvorenými očami, neplánovať v mysli, čo ešte musíš vybaviť.. Len pozorne počúvať.

       Dar láskavosti - Štedro rozdávaj objatia, bozky, potl'apkania po pleci... Tieto drobné prejavy lásky dokazujú tvoj záujem o blízkych a priateľov.

       Dar smiechu - Rozprávaj a rozširuj vtipy a veselé prí­behy. Tvoj dar bude hovoriť: Rád sa s tebou smejem.

       Dar písať malé lístočky - Môže to byť stručné „ďaku­jem za pomoc" alebo aj celý článok. Krátka, rukou napí­saná veta môže byť príjemnou spomienkou na celý život, dokonca môže zmeniť život.

       Dar pochvaly - Jednoduché, ale úprimné slová, naprí­klad „tá červená ti naozaj pristane", „urobil si výbornú prácu" alebo „to jedlo bolo úžasné" môže niekomu sprí­jemniť celý deň.

       Dar služby - Každý deň urob niekomu láskavosť spô­sobom, ktorý je ti blízky a prirodzený.

       Dar samoty - Sú chvíle, keď nepotrebuješ nič iné, len byť sám, keď túžiš po pokoji. Buď citlivý a dopraj takéto chvíle aj iným.

      Dar rozdávať radosť - Najľahší spôsob, ako sa cítiť dobre, je obdariť niekoho láskavým slovom. Naozaj nie je ťažké prísť za niekým a povedať „ahoj" alebo „ďakujem pekne".


/ prevzaté z knihy: Každý má šancu /

 


Pane, Bože,

 

aj v tejto chvíli sa skláňame, ďakujúc ti za pomoc a ochranu počas prázdnin. Prosíme ťa, neopúšťaj nás ani v školskom roku, do ktorého opäť vstupujeme. Prosíme ťa, otvor nám oči, aby sme šli za tvojím svetlom, otvor nám srdcia a naplň Duchom Svätým, aby sme teba počúvali a len pre teba žili.

Posilni aj našich učiteľov, kňazov, otcov biskupov, katechétov, aby nám s trpezlivosťou a láskou odovzdávali vedomosti. Daj nám múdrosť, odvahu, aby sme žili a rástli na česť a chválu tvojho svätého mena.

Amen.



( Prevzaté http://www.rkruskov.com/products/modlitba-na-zaciatku-skolskeho-roka/ )

Foto: Internet


Ťažšie je dúfať ako veriť.

 Nádej to nemá ľahké v časoch, v ktorých žijeme. Nedôvera vo vlastné sily, strach z budúcnosti, ba až zúfalstvo, čierny pesimizmus sa objavuje v rôznej forme každodenného života. Pravdu mal azda náboženský spisovateľ páter Turoldo, keď napísal: Dnes je ťažšie dúfať ako veriť. Akoby sa všetko sprisahalo proti našim vyhliadkam do vlastnej aj spoločnej budúcnosti. Nádej aj v náboženskom chápaní medzi čnosťami, akoby bola ich mladšou sestrou, či dokonca ich “chudobnou príbuznou“. Často sa totiž hovorí o viere, ešte častejšie o láske, ale veľmi málo o nádeji. Nádej napriek všetkému je potrebná. Pretože to nie je len krásna a poetická dispozícia, ako sa domnievajú mnohí, ale čnosť nádeje zodpovedá túžbe po šťastí, ktorú Boh vložil do srdca každého človeka. Ona je pevnou kotvou duše. Nádej je svetlo, ktoré ožaruje neviditeľné prirodzeným zrakom. Ona vidí klas už vtedy, keď naše telesné oči vidia len odumierajúce semeno. Nádej nás povznáša nad situácie, v ktorých sme ponorení, azda skleslí, a dáva nám uzrieť nové východiská, nové horizonty, nové možnosti. Hovorí sa, že nádej zomiera posledná a že človek pokiaľ žije, dotiaľ má nádej, ale aj že dokiaľ má nádej, dotiaľ žije. Kto nedúfa, ten nekráča, nežije, len sa odovzdáva osudu. Nechať zhasnúť nádej v sebe znamená zaprieť život, zastaviť ho, zatarasiť mu cestu do budúcnosti. Dúfať, to je povinnosť, nie prepych. Dúfať však neznamená snívať, naopak je to prostriedok, ako premeniť sen na skutočnosť.  Boh neopúšťa človeka, pretože Boh je verný. Je v mojom osobnom živote i v živote sveta. Je to nádej, ktorá „nezahanbuje“, ako dosvedčuje sv. Pavol ( Rim5,5). Preto niet miesta pre beznádej, stagnáciu, zúfalstvo..... Pripomeňme si, že Boh píše rovno aj naše krivé čiary, a pristupujme ku každodennej realite bez pocitu bezmocnosti a pesimizmu. Každý  z nás, nech má už akýkoľvek vzťah k Bohu, by nemal zabúdať - v tomto zmysle - aj na slová talianskeho príslovia: „Možno odvrhnúť všetky kvety, ale nemožno zabrániť návratu jari“. Áno. Boh je s nami a denne sa presviedčajme, k akej nádeji nás povoláva.

                                                                                                 Mons. Ján Bučík, farár


POŠLI TO ĎALEJ

Prekvapil ťa niekto nečakaným prejavom lásky alebo štedrosti? Zostal si taký šokovaný, že si sa nezmohol ani na obyčajné „ďakujem" a kým si sa spamätal, dotyčný milý človek bol preč. Netráp sa pre to. Prejavenú láskavosť môžeš „poslať ďalej". Aj ty môžeš niekomu pomôcť alebo urobiť niečo dobré - možno celkom neznámemu človeku. Každý deň na to máme množstvo príležitostí.

Len si vyber:

- Podaruj kvet

- Spríjemni niekomu čas pri jedle

- Počúvaj srdcom

- Navštív chorého priateľa

- Pozametaj susedovi chodník

- Ponúkni objatie

- Obdaruj človeka, ktorý to nečaká

- Spriateľ sa s niekým

- Zdvihni odhodené smeti

- Pozdrav neznámeho človeka

- Zavolaj niekomu, kto je sám

- Otvor niekomu dvere

- Pomôž odniesť tašku

- Zasaď strom

- Prejav láskavosť

- Kúp niekomu jedlo

- Povzbuď priateľa

- Poďakuj učiteľovi

- Daruj krv

- Prečítaj niečo dieťaťu

- Uvoľni svoje miesto

- Prihovor sa niekomu

- Buď tolerantný

- Daj inému prednosť

- Upeč koláč pre bezdomovcov

- Douč študenta

- Venuj niekomu pozor­nosť

- Zaplať nákup človeku, ktorý stojí v rade za tebou

- Podaj pomocnú ruku

- Kúp dieťaťu niečo dobré

- Pozvi niekoho na prechádzku

- Prejav inému úctu a rešpekt

- Pochváľ dieťa

- Choď s niekým na prechádzku

- Odpusť chybu

- Prejav niekomu láskavosť

- Jazdi ohľaduplne

- Rozdávaj úsmev...

Láskavosť môžeme naozaj prejaviť rôznym spôsobom.

Nie sme zodpovední len za to, čo robíme, ale aj za to, čo nerobíme.

                                                                            / prevzaté z knihy: Každý má šancu /

 


Príbeh o džbáne 

Predavač vody chodil každé ráno k rieke, naplnil dva džbány a potom odišiel do mesta roznášať vodu svojim zákazníkom.

Jeden z džbánov bol úplne nový a dobre pomáhal predavačovi zarábať. Druhý džbán bol popraskaný a unikala z neho voda. Úbohý popraskaný džbán si pripadal menejcenný. Jedného dňa sa obrátil na predavača vody a povedal mu: „Vieš, som si vedomý svojich nedostatkov. Kvôli mne prichádzaš o peniaze, pretože kým prídeme do mesta, som už napoly prázdny. Odpusť mi to, že som taký.“

Na druhý deň cestou k rieke povedal predavač vody džbánu: „Pozri sa na okraj cesty, ktorou ideme.“

„Je pekný, plný kvetín,“ povedal džbán.

„Vďaka tebe,“ odvetil predavač. „To ty každé ráno zalievaš okraj cesty. Kúpil som balíček so semenami kvetín a vysial som ich popri ceste. A ty, bez toho, aby si o tom vedel, alebo aby si to chcel, tieto kvetiny každé ráno zalievaš. Nezabudni, každý z nás je trochu popraskaný. Ale ak prosíme Boha, dokáže s našimi slabosťami robiť zázraky.“

Každá ľudská bytosť má väčšiu cenu než jej nedostatky a chyby.

 


Sviatok Božej Lásky- Ježišovo Srdce

Kto z nás by nepoznal symboliku srdca? Práve k tomuto tajomstvu lásky sme dnes pozvaní,  uprostred každodenných starostí, práce a všedného života. Teológ srdca -sv. Augustín- nazýva srdce “praslovom nášho jazyka“. Tu sa človek rozhoduje, odtiaľto vychádza láska. A práve o túto hodnotu ide, keď slávime sviatok Ježišovho Srdca. Jeho srdce je najdôležitejší bod sveta, lebo jeho láska je pre všetkých. On to prejavil mnohokrát vo svojom živote, ale veľmi výrazne sa to potvrdilo na kríži, keď z jeho prebodnutého srdca vyšla krv a voda- symbol nového života, ktorý nám dáva v nevyčerpateľnej miere Ježiš. Deti z materskej škôlky navštívili kostol. Cítili sa tu ako doma. Rozbehli sa po chráme a skupinka sa zastavila pri oltári Božského Srdca, kde bola veľká socha Ježiša s rozopätými rukami a so zvýrazneným zlatým srdcom na hrudi. Jedno dieťa zvolalo:“ Pozrite! Ten muž má zlaté srdce“. Jednoduchá, ale veľmi výstižná exegéza: Boh má srdce pre nás! Má zlaté srdce. Či si nepamätáme jeho pozvanie: „Poďte ku mne všetci...“ Jeho srdce - On sám- je tu pre všetkých, ako to vyjadruje aj talianska kniha s názvom Pútnikom lásky: „ On je tu pre tých, ktorí milovali a boli milovaní, aby ďakovali tomu, ktorý je sám láskou, aj pre tých, ktorí milovali bez toho, aby boli milovaní , lebo vedeli stále  znovu prijať lásku toho, ktorý je sám toho schopný, nakoniec je tu aj pre tých, ktorí nemilovali, lebo nemohli alebo nevedeli milovať, v nádeji že sa stretnú s tým, ktorý ich miluje a tak ich oslobodí od strachu pred láskou a dodá im odvahu láske dôverovať“. Tajomstvo Srdca Boha teda nie je bezvýznamná kapitola nášho vzťahu k Bohu, ktorú možno vymazať, veď obohacuje náš život a dáva mu zmysel. Preto nám bol tento sviatok darovaný uprostred všedných dní, ktoré sú často bez srdca. Nech ten dnešný, ale aj ďalšie nech sú naplnené láskou.  K tomu nech nám Ježišovo Srdce pomáha a žehná celej našej farnosti.

                                                                         Mons. Ján Bučík, farár

 



     Otvorme sa pôsobeniu Ducha Svätého

    Posvätné veľkonočné obdobie, ktoré sme slávili od Veľkej noci päťdesiat dní, sa završuje nedeľou Zoslania Ducha Svätého, ktorou si pripomíname, ako na Turíce zostúpil na apoštolov Duch Svätý. Tým sa zároveň začína začiatok evanjelizačného poslania medzi ľuďmi a národmi. On je Duchom tvoriacim, oživujúcim, Duchom múdrosti a lásky. Stretávame sa s ním v tajomstve krásy, každej dobrej myšlienky, v každom cite služby a čistej lásky. Stretávame sa s ním v tajomstve viery, evanjelia, v tajomstve Cirkvi. Veď čím by sme boli bez neho?! Otvorme svoje srdcia jeho pôsobeniu a pocíťme jeho tajomnú blízkosť a svätosť. Aby sme si jeho prítomnosť uvedomovali tak na Turíce, ako i vo všedných dňoch roka. Veľmi pekne to vyjadril pravoslávny metropolita Ignác Hazin, keď zdôraznil: „Bez Ducha Svätého je Boh ďaleko, Kristus zostane v minulosti, evanjelium len mŕtvou  knihou, Cirkev len organizáciou, autorita len panstvom, misie propagandou, kult len zaklínaním a kresťanské konanie len morálkou pre otrokov. Ale s Duchom Svätým sa zdvíha celý vesmír a vzdychá v pôrodných bolestiach Božieho kráľovstva. Zmŕtvychvstalý Kristus je tu, a tak evanjelium je silou života, Cirkev znamená trojjediné spoločenstvo, autorita je oslobodzujúcou službou, misie sú Turícami, liturgia je pamiatkou na to, čo nám Kristus zanechal, a tým je i ľudské konanie oslávené.“ Tieto dni, ktoré sú tak slávnostné a prežiarené slnečným jasom, sviežou prírodou i detským úsmevom a jasom, nech nám dodajú pre naše dni dosť síl a kresťanského optimizmu, aby sme stále cítili, že je tu niekto, kto nás má rad a je stále s nami. A s touto našou dôverou kráčajme každý deň životom.

 

                                                       Mons. Ján Bučík, farár


 

      Moja viera

Ak chce dieťa objať otca, musí z náručia vyložiť svoje hračky. Rúčky musia byť voľné.

Sme deti. V nebesiach máme Otca, a hračiek plné ruky. Ak mu chceme dokazovať svoju lásku, objať ho, aj pre nás platí: Ruky musia byť voľné.

Nemožno súčasne objímať Boha, aj svoju nedo­bytnú pokladnicu, svoju hriešnu lásku alebo da­ktorú svoju náruživosť ...

Z dvoch jedno musí ustúpiť !

Kým žijeme, musí ustupovať to, čo vidíme i máme, aby sme mohli raz získať to, čo ešte ne­vidíme a čo ešte nemáme.

Ľahké to nie je . K takejto zámene je potrebná viera — v niektorých prípadoch veľká viera!

Veriť Bohu — to je ono! Veriť mu detsky úprimne a veriť mu všetko, čo povedal prostredníctvom svojho Syna a čo hovorí prostredníctvom svojej Cirkvi, a najmä nepochybovať o tom, že nás miluje, že nám dobre chce i vtedy, keď nám posiela bolesť a trápenie...

Buď presvedčený a stále viac sa o tom presviedčaj, že si dieťaťom najlepšieho Otca. Ver a dôveruj mu úplne. A preto keď niečo pýta, a nech je to čokoľvek, radostne daj, a daj všetko. A keď niečo dáva, ber — prijímaj všetko.

Vo svojich modlitbách často hovorím: Verím v Boha ... Cítim však, že to nestačí. Treba veriť nielen v Boha, ale aj Bohu, preto pridávam: Bože môj, pevne verím, čo si zjavil a čo nám svojou Cirkvou veriť predkladáš, lebo si večná Pravda.

                    Upravené podľa knihy: Mon Calepin - Deň čo deň.


Mária - v centre ľudských dejín

    Prečo sa stretnutie s Pannou Máriou stalo pre niektorých našich súčasníkov obťažným? Mnohé zatvorené srdcia, pyšné mysle medzi nami, neprijímajú jej svedectvo lásky, čistoty a pokory.  Mária nie je » moderná «, pretože bez nápadných činov, bez kázní, bez veľkých skutkov, bez boja, bez krvi preliatia, jedine hovoriac Bohu ÁNO celým svojím životom, dala svetu Krista a s ním spasila svet.

    V žiarivom storočí elektroniky, automatizácie, medziplanetárnych striel . . . nám Mária pripomína nekonečnú moc čistého oddania sa láskavej prítomnosti, vnútornej ochoty, mlčania.  Máriino áno je dvojnásobné: je súhlasom s Vtelením a súhlasom s Vykúpením. Keďže sa celkom dala do služieb kráľovstva Božieho, keďže je celkom čistá, nič v nej nie je prekážkou tohto Vtelenia a Vykúpenia.

    Ruženec sa nám zdá neúčinnou a veľmi chudobnou modlitbou v modernom svete, ktorý je taký bohatý na všemožné výrazy. Je to však reč lásky: pozerať, obdivovať, rozjímať o Kristových tajomstvách, šepkajúc pri tom tie isté poklony a tie isté prosby tej, čo nám dala Ježiša Krista.

    Mýlime sa, ak si myslíme, že Mária je nemoderná. Mária je najmodernejšia a prvá zo všetkých žien ľudstva, ktorá si zastala na čelo nespočítateľného zástupu ľudí, kráčajúcich v ústrety Bohu, ktorého sme stratili. Ako jemný hrot čistoty ľudstva, ako srdce oddané Láske, v úplnej slobode vyslovujúc svadobné ÁNO človeka s Bohom, je prvou ženou, ktorá uzavrela s Bohom zmluvu nekonečnej  lásky. Vo svojej duši  a vo svojom vlastnom tele je miestom stretnutia prirodzeného s nadprirodzeným, konečného s nekonečným, človeka s Bohom. Je prvým » znovu-stvoreným « tvorom, pretože prijala postavenie vykúpeného človeka, prototypu nového človeka, ktorým sa máme stať.

    Dnešný moderný svet potrebuje Pannu Máriu, aby mu pripomínala životné hodnoty, na  ktoré zabúda.

Upravené podľa knihy: „ Michel Quoist: Úspešný život“.

 


  Veľkonočná brána  

„Pán vstal z mŕtvych, skutočne vstal!“ Pýtame sa samých seba s teológom J.M.Nouwenom, čo nám povie táto správa, najdôležitejšia správa v dejinách ľudstva, napríklad vo chvíli, keď zakúsime, čo znamená stratiť človeka, ktorého sme veľmi milovali. Je nám nápadné, že nik z Ježišových priateľov - ani ženy, ani učeníci - ani v najmenšom nerátali, že by vstal z mŕtvych? Jeho ukrižovanie zničilo všetky ich nádeje a očakávania, cítili sa úplne opustení a stratili odvahu. Dokonca vtedy, keď sa im zjavil Ježiš, váhajú a ešte stále pochybujú, potrebovali sa presvedčiť, a to nielen Tomáš. Udalosť vzkriesenia Ježiša úplne prekonala ich predstavivosť. Ďaleko presahovala ich zvyčajné myslenie a cítenie, prerazila hranice ich rozumu a srdca. A predsa uverili - ich viera zmenila svet. Nie je to najradostnejšie posolstvo, čo je svet svetom? Neprevracia to všetko a nedáva základ, na ktorom môžeme žiť v nádeji? Nečiní to smrť menej bolestivou a náš smútok menším? Toto posolstvo nás necháva vidieť a cítiť, že smrť je súčasťou omnoho väčšej a hlbšej udalosti, ktorej úplný dosah nevieme pochopiť, o ktorej však vieme, že je to udalosť dávajúca život.  Ježišovi priatelia ho videli a počuli po onom veľkonočnom ráne iba niekoľkokrát, ale ich život sa úplne zmenil. Čo sa zdalo byť koncom, ukázalo sa ako začiatok, čo sa zdalo byť  príčinou strachu, bolo podnetom k odvahe, čo sa javilo ako na podnet k zúfalstvu, stalo sa príčinou nádeje. Múr, ktorým je ohraničený náš život, nie je nepreniknuteľný, a hoci nemôžeme povedať so všetkou jasnosťou a presnosťou, čo je za tou bránou, predsa sa rozhodne mení význam toho, čo robíme a hovoríme na našej ceste k tejto bráne. Kiežby nás toto vedomie obohacovalo, priatelia, nielen pár dni po Veľkej noci, ale nech je pre nás vždy svetlom na našej životnej, často neľahkej ceste. Nech milostiplné požehnanie nášho vzkrieseného Spasiteľa spočinie na nás a nech jeho veľká láska umocňuje vieru v našich srdciach. Prajem Vám požehnanú Veľkú noc.

                                                                              Mons. Ján Bučík,  farár


 

Stal som svedkom začiatku utrpenia Ježiša Krista. Celý jeho život a účinkovanie na tejto zemi bolo súčasťou Božieho plánu a vykúpenia ľudstva a viedlo k tomuto Svätému týždňu, kedy Ježiša môžem sprevádzať na jeho ceste utrpenia a smrti na kríži. Toľko otázok sa vynára v mojej mysli, predstavujem si živo Ježiša a možno tam v dave ľudí nájdem aj seba. Či už medzi blízkymi učeníkmi alebo v zástupe ľudí, či niekde na krížovej ceste alebo až na Kalvárii. Cítim bolesť pri pohľade na trpiaceho Krista, rozhorčenie nad nespravodlivosťou tých, ktorí ho odsúdili, hnev na všetkých, ktorí mu spôsobujú bolesť. Pýtam sa, prečo?   Lebo   Ježiš   vynikal dokonalou poslušnosťou vôli nebeského Otca!    

Toto pokorné podriadenie sa Bohu chce naučiť Ježiš aj mňa. Môžem si byť istý, že ak poslušnosťou Bohu, verným plnením jeho vôle budem sa usilovať odumierať svojmu sebectvu, môj Boh mi daruje nový život.

Pane, pomôž mi nasledovať príklad Tvojej poslušnej lásky.

Prevzaté a upravené podľa: “ Evanjelium na každý deň.“


Znamenia

Otázka: " Prijímam znamenia, malé či väčšie, ktoré denne od Boha dostávam a ako na ne odpovedám svojimi postojmi, svojím praktickým životom?"

Aj dnes, keď som sa prebudil do nového dňa, ponúka mi Ježiš svoje pozvanie a svoju náruč plnú lásky, množstvo znamení a dobrodružstiev, ak mu už teraz poviem svoje bezvýhradné: ÁNO.

Keď mu otvorím svoje srdce, možno ho budem počuť skrze jeho slovo, možno mi dá znamenie skrze kňazov alebo cez rodičov, cez ľudí praktizujúcich vieru v Boha vo svojom živote. Možno prehovorí cez kolegu, cez lekára, cez pacienta na vedľajšej posteli, cez moju susedu. Boh má množstvo možností na znamenia. Nebudem ho obmedzovať a dávať mu svoje podmienky. Budem sa usilovať vnímať ich a prijímať. Budem sa snažiť zmeniť niečo na sebe a v sebe. Nebudem naďalej konštatovať, že svet je zlý.

Prijímam Ježišovu výzvu na zmenu, ktorú mi dáva skrze toto slovo? Prijímam ho alebo čakám ešte niečo iné?

Pane otváram svoje srdce Tebe, aby si tam Ty mohol pôsobiť.

Prevzaté a upravené podľa: “ Evanjelium na každý deň.“


Objav v pôstom období sám seba

    Pomaly sa končí zimné obdobie. Záver zimy patrí asi k tým smutnejším obdobiam roka. Cítime únavu, nič nás nevie osloviť, povzniesť. Zimná krása je už niekde v nedohľadne a jarný svit sa k nám ešte nepredral. Asi všetci sa už tešíme na prichádzajúcu jar, keď slnko naberie na svojej intenzite, tráva sa rozzelená, stromy a kvety zakvitnú. Všetko dostane novú silu a impulz do života. Začne sa jednoducho- nový život. Do tohto prelomu ročných období zapadá aj pôstny čas. Je to čas, ktorý so sebou nesie tiež akúsi zádumčivosť, clivosť, niekedy až bolesť. Trvá dosť dlhé obdobie, núti človeka viac premýšľať a zaoberať sa vážnejšími otázkami. Avšak človek, ktorý chce prežiť svoj život plnými dúškami, sa pýta: Neoberá ma práve toto pôstne obdobie o plnosť života ? Neodvádza ma od životných radostí? Nevytrháva ma z oázy života a neprenáša ma zbytočne na púšť? Nie je to zbytočné uzatvárať sa do seba a zriekať sa radostí života? Aký ma tento pôstny čas zmysel? A nie je náhodou staromódny? Áno, na pôst sa dá hľadieť aj takýmto spôsobom. Ale pozrime sa na pôst z druhej strany. Je pravda, že pôst sám osebe by nemal zmysel a cieľ. Ale ak sa vyberieme na pôstnu cestu a budeme po nej vytrvalo kráčať, privedie nás až k vrcholu Kalvárie a dá nám zažiť krásu a veľkosť veľkonočného rána. Práve k tejto veľkonočnej radosti nás chce pôstny čas priviesť. Chce zúročiť a zduchovniť  fašiangovú radosť a obohatiť ju plným obsahom. A tak chce pôst pre všetkých, ktorí sa mu otvoria, znamenať etapu nových impulzov a podnetov. Je to čas, v ktorom môžeme odstrániť nánosy, ktoré nám zostali v duši počas duchovného spánku. Je to obdobie urovnať vzťah s Bohom a ľuďmi. Je to obdobie, ktoré nás chce vytrhnúť z rezignácie sám nad sebou „ Ty už iný nebudeš“. Pokúsme sa o to ! Prežime v tomto období nájdenie samých seba za pomoci Boha, cez sv. spoveď, sv. omšu, kajúce pobožnosti a pod.  Pôst, nám nechce zobrať životné radosti, ale chce nám  ponúknuť svet omnoho krajší a duchovne plnší. Otvorme sa teda tejto ponuke a vykročme na pôstnu cestu k veľkonočnej plnosti života. K tomu nech nám všetkým Boh pomáha a žehná. 

                                                         Mons. Ján Bučík- farár


Skutok lásky Svätého Otca ku gardistovi

papezPred niekoľkými dňami, pápež František vstal pred svitaním a išiel do haly, kde pri dverách v pozore, bol člen švajčiarskej gardy. Pápež sa ho opýtal: “Čo tu robíš? Bol si hore celú noc? ”
“Áno,” odpovedal prekvapene strážnik.
“Celú dobu si stál na nohách?” Spýtal sa pápež.
“Svätý otče, je to moja povinnosť, ktorú som prevzal od svojho predchodcu.”
“Nie si unavený?”
” Vaša Svätosť, je to moja povinnosť,  postarať sa o vašu bezpečnosť.”
Pápež František sa trochu zahľadel, neskôr vošiel do svojho bytu, vrátil sa a priniesol mladému gardistovi stoličku: “. A teraz, si aspoň trochu sadni a odpočiň” Povedal pápež František.
Gardista bol šokovaný a odpovedal: “Svätý otče, je mi ľúto, ale nemôžem! Pravidlá to neumožňujú.”
“Pravidlá hovoria, že?”
“Mám počúvať prikázania mojich kapitánov, Svätý otče.”
Pápež sa usmial a povedal:”?. Hovoríte  naozaj dobre, ja som pápež, a nariaďujem vám sadnúť”
Mladý gardista sa ocitol medzi pravidlami a pápežom. Nakoniec si sadol.
Pápež sa potom vrátil do svojho bytu a po niekoľkých minútach prišiel späť,našiel Gardistu ako poslušne sedí, a priniesol mu sendvič s džemom, ktorý mu pripravil.
Vojak nemal šancu protestovať. Svätý Otec mu dal široký úsmev a povedal: “Po všetkých tých hodinách, ktoré ste strávil v stojí na stráži, musíte mať hlad.” Gardista nestihol ani reagovať, pretože pápež hneď dodal: ” Dobrú chuť, môj brat.”



                                Najlepší darček 

Na smrteľnej posteli si Alexander Veľký zavolal svoju armádu a generálov, aby im prezradil svoje posledné tri priania.                 Prvé: Keď zomriem, nech moju truhlu nesú najlepší lekári.           Druhé: Celé moje nahromadené bohatstvo – peniaze, zlato, drahé kamene – nech je rozsypané pozdĺž cesty k cintorínu.                           Tretie: Moje ruky nech sú voľné a nech visia z rakvy tak, aby ich všetci videli.
 

Jeden z jeho generálov, ktorého toto nezvyčajné posledné prianie prekvapilo, požiadal Alexandra Veľkého o vysvetlenie. A on mu povedal:
„Chcem, aby moju truhlu niesli najlepší lekári na dôkaz toho, že až príde čas pozrieť sa smrti do očí, tak ani tí najlepší lekári na svete nemajú tú moc uzdravovať...
Chcem, aby bola cesta, ktorá vedie k cintorínu, je obsypaná mojimi pokladmi, nech každý vidí, že materiálne bohatstvo získané na zemi aj na zemi zostane...
Chcem, aby sa mi – keď ma ponesú – kývali ruky voľne vo vetre, a to preto, aby ľudia pochopili, že sme prišli na tento svet s holými rukami a s holými rukami ho aj opúšťame a že ten najcennejší poklad zo všetkého sme si už vyčerpali – je ním ČAS.“

Do hrobu si nevezmeme žiadne materiálne bohatstvo. ČAS je naším najcennejším pokladom, pretože je obmedzený. Vieme si nazhromažďovať mnoho materiálneho bohatstva, ale nedokážeme si vyprodukovať viac času.

Takže keď sa rozhodneme venovať niekomu svoj čas, darovali sme mu vlastne časť svojho života, ktorú si už nikdy nemôžeme vziať späť. Náš čas je náš život!
 

Najlepší darček, aký môžete dať svojej rodine a priateľom, je váš čas. 

Keď vám Boh dá dostatok času, podeľte sa oň so všetkými, ktorých máte radi.



Sviatok Kristovho svetla pre náš život

                 Aj keď zimné večery majú svoje čaro, predsa v januári túžobne očakávame, kedy pominú a deň sa bude predlžovať. Preto je nám vítané nielen úslovie: Na Hromnice o hodinu více, ale dobre  nám padne, keď je tomu skutočne tak. Svetlo, láska k svetlu a vyhýbanie sa tme máme v krvi. Preto aj spájame skúsenosti, ktoré máme so svetlom a tmou. Šťastné dni sa nám zdajú akoby slnečné, dobré skúsenosti sú jasným svetlom, zlé zas akoby šerom nášho času. Dobrý človek vyžaruje radosť, zatiaľ čo zlý budí dojem pochmúrnosti. Svetlo je pre nás základným životným prvkom. Aj z tohto pohľadu lepšie chápeme pravdu evanjelia, že Kristus je pre nás svetlom sveta. Toto svetlo je pre nás oveľa dôležitejšie ako prirodzené svetlo. V Jánovom evanjeliu je Ján Krstiteľ svedkom Krista pravého svetla. Kristus sa v Jánovom evanjeliu nazýva: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života“. /Jn 8,12/. Naša radosť sa iste zreteľne odrážala pred niekoľkými týždňami počas vianočného obdobia. Aj vianočné svetlá v našich rodinách, kostoloch, na námestiach chceli nám pripomenúť Ježiša ako pravé svetlo. Kristus ako božské svetlo prišiel medzi nás! Áno, je to on, ktorého na štyridsiaty deň po narodení nazval staručký Simeon v jeruzalemskom chráme:“ svetlom na osvietenie pohanov“/ Lk 2,32/. V Jeruzaleme, ako je známe, už od 4.stor.sa konala v tento deň procesia svetla. Na Hromnice si v mnohých našich chrámoch posvätíme sviece a ich zapálením si pripomenieme túto radostnú skutočnosť: Kristus je svetlom nášho života. Dovoliť Ježišovi vstúpiť do nášho života, aby prežiaril každú jeho oblasť je cesta k plnohodnotnému životu. A pre mnohých z nášho okolia sa tak stane svetlom, a to aj vtedy, keď život je ťažký a bez perspektívy. Hovorí o tom aj tento príbeh: V roku 1964 na klinike vo Švajčiarsku vo veku 60 rokov zomrel herec a režisér ErnstGinsberg. Na vrchole jeho kariéry ho postihla nevyliečiteľná choroba. Ochrnul a postupne strácal reč. Počas dlhých mesiacoch pokračujúcej choroby písal aj modlitby vo forme veršov. Jedna nesie názov Denná modlitba v chorobe. Azda by sa mohla pre nás stať vzorom ako sa otvárať pre Božie svetlo. Hovorí sa v nej: „ Prosím ťa, Pane, o veľkú silu vydržať tento malý deň, aby som na veľkej ceste k tebe mohol postúpiť o malý krok dopredu.“ Každý deň ideme v ústrety novému dňu. Je to čas nového rozhodnutia sa pre Krista, pre svetlo v tmách sveta a nášho života. Želám Vám drahí moji, aby aj ten Hromničný deň, ale aj tie ďalšie, boli prežiarené Božím svetlom.

                                                                                            Mons. Ján Bučík,  farár


Modlitba novoročného požehnania

Milosrdný a dobrý Bože, daroval si nám nový rok. Všetko nové nás priťahuje. Aj Ježiš hovorí o novom víne, ktoré treba naliať do nových nádob, o novej zmluve, ktorú s nami uzatvára, o novom prikázaní lásky. V nových veciach tkvie prísľub slobody a diaľavy, otvorenosti a nádeje, no z nového sa veľmi rýchlo môže stať staré, keď sa objavia prvé fľaky. A potom to už nie je nové. Požehnaj tento nový rok, aby nás priviedol do nových priestorov času, ktorý budeme prežívať. Daj, nech naše duše prežiari pôvodný a ničím neskalený lesk a ochraňuj aj v nás to nové a neporušené pred každou búrkou. Nedovoľ nám upadnúť do tých istých chýb, ale daj, nech si zachováme v sebe to nové, čo nás môže viac priblížiť k tebe a ľuďom. Myslíme aj na všetkých ľudí, s ktorými sa v novom roku stretneme. Požehnávaj naše stretnutia. Nech sú úprimné a plné pokoja a lásky. Modlime sa za tých, ktorí sa boja toho, čo im prinesie nový rok. Možno sa boja, že prídu o prácu a nebudú mať z čoho žiť. Naplň ich srdce dôverou, že nezostanú sami, že sa o nich postaráš a pošlem im ľudí, ktorí im pomôžu. Vo svete, aj napriek brutalite a násiliu je aj veľa dobrých ľudí, ktorým pomoc nie je cudzia. Modlíme sa za chorých a trpiacich, pre ktorých lôžko je denným stavom prežívania života. Nech si nezúfajú ani v tomto položení. Požehnávaj náš svet a chráň ho pred katastrofami a vojnami. Daruj všetkým ľuďom nové srdce, srdce plné pokoja a lásky. Amen.

Prajem Vám všetkým požehnané dni v roku 2017. Nech Vás zlé obchádza a dobro sprevádza vo všetkých oblastiach vášho života, pod stálou ochranou Panny Márie.  Boh Vám žehnaj!

                                                   Mons. Ján Bučík, farár


               Boh prichádza do nášho života

Vonku pred dverami nazval spisovateľ Borchert svoj príbeh. Vojak Beckmann prichádza po vojne zo zajatia domov. Všetko sa mu zdá ťažké. Nevyzná sa v novej situácii. Vonku pred dverami zostáva aj u svojej ženy, ktorá ho nevpúšťa do ich spoločného bytu. Už ho nečakala, už žije s iným. Už svojím vonkajším zjavom - väzenský mundúr, staromódne okuliare - je Beckmann nesympatický. Ostáva vonku - pred dverami. Kazateľ Albert L. Miorin hovorí, že tento príbeh ho napadol, keď čítal vianočné evanjelium. Tu sa opisujú Vianoce triezvo a vecne. „Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali“  (Jn 1,11). Preč je celá romantika. Tu sa hovorí, čo sa skutočne stalo. Ale, čo je jeho vlastníctvo? Z kontextu vyplýva: všetko - čo vzniká od začiatku. Celá zem. Budeme sláviť Vianoce, Boží príchod v jeho Synovi Ježišovi Kristovi. Celý svet bude oslavovať. Ale mení sa niečo? Zmenilo sa voľakedy niečo kvôli Vianociam? Nastálo? Svet sa bude metať pozajtra opäť medzi terorom a násilím, utrpením a vraždou. Strach pred budúcnosťou zostáva. Bezdomovci a vysídlenci nebudú ani zajtra obľúbenejší a vítanejší ako predvčerom. Nedôvera medzi Východom a Západom ostáva napriek všetkej námahe. Nevládne ani dobrotivosť a srdečnosť, ani odpúšťanie, ani trpezlivosť, ale egoizmus, nenávisť a boj. Nie vianočný pokoj, ktorý Ježiš chcel priniesť, ani zriekanie sa násilia a bratskosť určujú našu dennú politiku, naše hospodárstvo, našu ľudskosť, ale úsilie o moc, peniaze a zisk. Čo Boh chce - tak často hovoríme - čo jeho slovo hovorí, to sa nedá žiť. To príliš veľa vyžaduje. Nemôžeme sa z dneška na zajtra obrátiť. A ostatne, nech sa Cirkev stará o svoje veci a nech nechá svet na pokoji. Ale smieme to? Nemusíme posolstvo, že nás Boh miluje, že chce lásku a pokoj, že jeho starosť patrí všetkým ľuďom, neustále volať do sveta? Smieme nechať Boha vonku? Vonku, vzdialeného od všetkých tých záležitostí? Táto Zem je jeho dar, jeho stvorenie. V Ježišovi nám ukázal, že tu je možná záchrana a spása. Ale svet sa vtedy nedal osloviť. Nemali miesto pre človeka stojaceho mimo. Nedostal právo žiť. Nechceli si dať porušiť vlastné kruhy. Boh zostával vonku pred dverami. Aj u nás tam zostáva? V našom živote? Alebo ho vpustíme počas adventných a vianočných dní? Bol aj pri tých veľkých, drahých prípravách? Však sme robili, čo sme mohli. Lietali sme hore-dole podľa našich predstáv. Nakupovali, vyzdobovali, postavili jasle, rozposlali vianočné pozdravy, SMS. Ale kde zostával Boh? Skrytý za kopou darčekov? Možno sa niekedy aj pýtame: Ako ho vlastne prijať? Nuž, Boha nemôžeme prijať ako vec, ktorú prijímame pri domových dverách a potom postavíme na regál. Prijať Boha, na to treba prípravu, ticho, vytvorenie priestoru. Musí exitovať v mojom živote preňho miesto v mojej práci, v mojom každodennom živote. Potrebujeme čas na modlitbu, na stretnutie sa s ním vo sviatostiach, v spoločenstve v jeho chráme. Využime aj tento čas na jeho PRIJATIE. Boh prichádza k nám - denne, v každú hodinu, v mnohých ľuďoch, veciach, stretnutiach - ako dar. Otázka ale ostáva: Beriem ho do svojho života, alebo ho nechávam stáť pred dverami? V modlitbe budem prosiť, aby sme mu otvorili dvere svojho srdca. Radostné a požehnané Vianoce Vám všetkým praje       Mons. Ján Bučík-farár.


        Objavme čaro adventu
 

Čarovné, neopakovateľné obdobie pred najkrajšími sviatkami roka je opäť tu. Tešia sa už teraz nane hlavne deti. Ani dospelí nie sú uchránení od nálady predvianočné očakávania. Atmosféra týchto dní nenechá nikoho ľahostajným. Všetci - nazvime sa ľuďmi dobrej vôle, ktorí chceme prežiť sviatočné chvíle v ich pôvodnom duchu a nechceme ich vymeniť za falošné dni sladkého ničnerobenia, nemôžeme nepočuť výzvu k opravdivej príprave na Vianoce. „Pripravte cestu Pánovi! Vyrovnajte mu chodníky“ ( Mt 3,3). Vychádza z úst muža askézy, Ježišovho predchodcu a kazateľa prvého adventu, Jána Krstiteľa. Adventné dni sa tak pre nás stávajú nielen obdobím horúčkovitých nákupov, nestáleho zhonu, ale predovšetkým očakávaním veľkej nádeje a vykročením za ňou. V tomto zmysle si uvedomujeme, že všetky naše úbohosti, nerovnosti na našej životnej ceste, do ktorých sme upadli, nie sú pre nás totálnou beznádejou, bezvýchodiskovou situáciou. Je tu možnosť vyjsť z jamy nášho pádu. Upriamiť životný smer. Sme totiž na ceste. Každý nový krok je šancou. Nech nerovnosti na našej ceste boli akokoľvek veľké, vždy sú v tomto duchu malicherné. Ak je z našej strany ochota na tejto nerovnosti spolupracovať, to znamená vrátiť sa k sebe, byť sebou samým. Teda objaviť v sebe opäť štipku dobra, aby sa mohla vo svetle vianočnej hviezdy zaskvieť v plnom lesku. Advent pre nás znamená výzvu k prebudeniu, aby sme neprespali veľkú príležitosť , ktorá sa nám núka, aby sme tak prestúpili z tmy do svetla, z noci do dňa. Dôležité je pri tejto rekonštrukcii našej životnej cesty neustále živiť vedomie, že naša cesta, na ktorej odstraňujeme jednotlivé kazy, vedie ku vznešenému cieľu. Áno, milí priatelia, adventný čas je pozvaním k plnšiemu životu- k vianočným hodnotám, ktoré nie sú ohraničené žiadnym časovým úsekom. Požehnaný adventný čas, Vám v modlitbe vyprosujem a žehnám.

                                                                      Mons. Ján Bučík

                                                                              farár


      Myšlienky na november

Predovšetkým mesiac november so sviatkom Všetkých svätých, a s dňom Dušičiek nasmeruje nielen naše myšlienky, ale aj naše kroky na cintorín. Pričom snáď musíme konštatovať, že počet našich priateľov a známych na tej druhej strane života sa behom roka zväčšil. Táto konfrontácia smrti nás núti rozmýšľať o smrti, a to nielen o smrti iných, ale aj o vlastnej. Keď však myslíme na smrť, mali by sme myslieť aj na život. Život a smrť patria totiž nerozlučne spolu, ako obe strany medaily. A hoci to znie paradoxne, ale len tvár v tvári smrti získava život zmysel a na druhej strany získava smrť života hodnotu. Keby sa však nemali život a smrť iba obmedziť na rovinu biologickú, treba myslieť pri rozmýšľaní o živote a smrti aj na Boha. Bez toho tretieho zostali by život a smrť biologickým procesom a človeku by malo stačiť tvrdenie: Rastliny musia uhynúť, zvieratá majú svoj koniec, aj my ľudia raz zomrieme. Keď sa rovná naše zomieranie, naša smrť smrti rastlín a zvierat, aký ďalší zmysel okrem biologického by potom ešte mal náš život? – pýtame sa. Naozaj, človek sa narodí, rastie, učí sa, pracuje vo svojom povolaní, zakladá si rodinu, vychováva deti, ide do penzie a čaká... Na čo? Na smrť? Podobne ako na jeseň čaká list na strome na odpadnutie?

Ak by to bolo tak, náš život by bol veľmi úbohý a veľmi obmedzený. Podobal by som sa asi myši v mini rozprávke od Františka Kafku, ktorá vbehne do pasce. Pasca, ktorú treba pripodobniť smrti, zaklapne a tým je s nami koniec tak ako s myšou. Naša životná cesta by bola ako čisté splnenie biologických a existencionálnych potrieb. Že sa človek bráni proti takému chápaniu života smrti vo svojom vnútri, nesmie nikoho udivovať.

Aj keď nemôžeme rukolapne na základe vedeckých, či iných dôkazov predložiť sebe a iným, že je to so smrťou ináč, ako nás o tom presvedčuje prirodzené poznanie, predsa naše poznanie sa zakladá na nádeji v Ježiša Krista: v jeho smrti a predovšetkým v jeho zmŕtvychvstaní. Na tom pozadí získava aj náš život, všetko, čo robíme, svoj zmysel. Netočíme sa v kruhu ako guľa, ktorá bola vhodená narodením do života, aby bola smrťou z kruhu vytiahnutá, ako to chápe francúzsky existencialista a filozof J. Paul Sartre, ale chápeme svoj život ako cestu, ako putovanie do domu Otca. Od neho sme vyšli, on nás povoláva k životu na tomto svete a k nemu sme na ceste. Podobne ako syn zo známeho Ježišovho podobenstva, ktorý vyšiel z otcovho domu, ale sa do toho domu vrátil. O veľkom ruskom spisovateľovi Dostojevskom sa rozpráva, že si dal prečítať na smrteľnej posteli práve túto udalosť. O rovnakej pravde svedčí nápis, ktorý som si mohol prečítať na jednom cintoríne: Z tvojej ruky do tvojej ruky. Kto chce svoj život chápať ako cestu z jednej ruky do druhej – Božej, pre toho musia mať zmysel obidve hodnoty: život a smrť. Nie sú ani bez zmyslu, ani banálne.

Sme dnes vo veľkom nebezpečí, aby sme nestratili uprostred uponáhľaného života to podstatné, ba to najpodstatnejšie: večný život. Som presvedčený, že aj správne prežitie týchto „dušičkových“ dní so svojou zvláštnou atmosférou, v ktorej chceme s úctou myslieť na našich blízkych vo večnosti, obohatia aj nás žijúcich.

 

                                                                                            Mons. Ján Bučík

                                                                                                      farár


Ruženec - najmilšia modlitba

Mesiac október je už celé stáročia zasvätený myšlienke sv. ruženca. Kto však pozná aspoň trocha život dnešných kresťanov, môže pozorovať, že veľa ľudí síce siaha po tejto forme modlitby, ale zároveň mnoho kresťanov nielenže nevlastní ruženec, ale má k tejto modlitbe veľmi ďaleko. Prečo sa ruženec dnešnému človeku odcudzil? Jeden z dôvodov môže byť aj ten, že ju dobre nepozná a nikdy nezakúsil jej tiché ovocie. Veľký pápež svätý Ján Pavol II sa veľmi rád  modlieval celých pätnásť desiatkov- teda celý veľký ruženec a o ňom napísal:

Ruženec je mojou najmilšou modlitbou. Je to nádherná modlitba! Očarujúca svojou prostotou i svojou hĺbkou. V tejto modlitbe mnoho ráz opakujeme slová, ktoré počula Panna Mária, keď sa jej prihovoril archanjel alebo jej príbuzná Alžbeta. K týmto slovám sa pripája celá Cirkev. Možno povedať, že ruženec je určitým spôsobom komentár- modlitba poslednej konštitúcie Lumengentium II. vatikánskeho koncilu. Ide o kapitolu, ktorá sa zaoberá zázračnou prítomnosťou Božej Matky v tajomstve Krista a Cirkvi.“

A skutočne, na pozadí slov „ Zdravas Mária“ sa pred naším duchovným zrakom odohrávajú základné udalosti Kristovho života. Tieto udalosti sa skladajú do celku, vytvoreného tajomstvami sv. ruženca. Cez ne sa dostávame do živého spojenia s Kristom, a to takpovediac skrze srdce jeho Matky. Naše srdce zároveň môže v týchto desiatkoch ruženca obsiahnuť všetky skutočnosti, ktoré tvoria život jednotlivca, rodiny, národa, Cirkvi a ľudstva. Teda osobné záležitosti i záležitosti našich blížnych, osobitne tých, ktorí sú nám najbližší a ktorých nosíme vo svojom srdci. V tejto jednoduchej modlitbe ruženca tak zaznieva rytmus ľudského života.“ Istotne je veľa dôvodov na to, aby sme po tejto osvedčenej forme modlitby siahli, a to nielen v tieto októbrové dni, ale počas celého nášho života.

                                                                              Mons. Ján Bučík, farár


Bolestná Matka - Pieta

V takejto podobe - so siedmimi mečmi - symbolom plnosti utrpenia prešla do života slovenského národa. Mnohé generácie na Slovensku tak prežívali svoje neľahké kríže - osobné aj národné v spojení s ňou. Všimnime si, že umelecké variácie zobrazenia Bolestnej Matky často ukazujú, akoby Mária ukazovala na svojho trpiaceho Syna poznačeného ranami. Týmto spôsobom sa nám síce nedostáva na otázku o zmysle utrpenia racionálne podložená odpoveď. Ale Mária ukazuje na útechu a posilu, ktorej sa nám dostáva pre zásluhy jej trpiaceho Syna. Veď nám bol vo všetkom podobný, ešte aj v utrpení a smrti. Pozýva nás k spoluzažitiu jeho utrpenia a smrti. Kristova smrť, prijatá z lásky k ľuďom, vytrpená v dôvere k Otcovi, otvára cestu aj trpiacemu človeku, bez toho, aby sa aj napriek mnohorakému životnému utrpeniu jeho životné nádeje totálne zničili.  Pozornému oku neujde, že  v mnohých týchto zobrazeniach Bolestnej Matky sa vyjadruje, často nebadane, zmena bolestného na skoro radostné. Viditeľné je to najmä v Michelangelovej nádhernej Piete v Bazilike sv. Petra v Ríme. Jej  krása hovorí o konečnej premene všetkého utrpenia vo veľkonočnom živote Ježiša Krista. Nejde však len o umelecké znázornenie, nakoniec ono je výrazom živej a žitej viery. Celá životná cesta Panny Márie nám ukazuje správny návod na nasledovanie Ježiša, ktorý dáva hodnotu životu v láske a v kresťanskej nádeji.  Matka Ježišova, ktorej historický život snáď poznal viac utrpenia, než naznačujú evanjeliá, alebo hlbšie zákulisia, čo zbožné legendy vybásnili, nech je nám teda vernou sprievodkyňou životom, aj v chápaní utrpenia vlastného i cudzieho.

Sedembolestná Panna Mária, vypros nám silu a trpezlivosť pri prekonávaní ťažkostí  a nespúšťať pohľad z kríža tvojho Syna a nášho Pána.

                                                                              Mons. Ján Bučík, farár


Odpovede sv.Matky Terezy

Najkrajší deň? Dnes.
Najväčšia prekážka? Strach.
Najľahšia vec? Mýliť sa.
Najväčšia chyba? Vzdať sa.
Koreň všetkého zla? Sebectvo.
Najlepšie rozptýlenie? Práca.
Najväčší neúspech? Strata odvahy.
Najlepší odborníci? Deti.
Najzákladnejšia potreba? Komunikácia.
Najhlbšia radosť? Byť užitoční druhým.
Najväčšie tajomstvo? Smrť.
Najhoršia vlastnosť? Zlá nálada.
Najnebezpečnejší človek? Klamár.
Najhorší pocit? Hnev.
Najkrajší dar? Odpustenie.
Najdôležitejšia inštitúcia? Rodina.
Najlepšia cesta? , ktorá je správna.
Najpríjemnejší zážitok? Vnútorný pokoj.
Najvľúdnejšie prijatie? S úsmevom.
Najlepší liek? Optimizmus.
Najväčšie uspokojenie? Splnená povinnosť.
Najspoľahlivejší zdroj sily? Viera.
Najpotrebnejší ľudia? Kňazi.
Najkrajšia vec na svete? Láska.       

Sv. Matka Tereza z Kalkaty „ Žena lásky, pokory a chudoby “

Tieto tri slová vystihujú osobnosť a život tejto výnimočnej ženy. Tereza sa civilným menom volala Agnesa Boyaxhiu. Jej rodičia boli Albánci, ale presťahovali sa za prácou do prosperujúcejšej Macedónie. Jej otec bol obchodník a matka žena v domácnosti. Tereza /Agnesa/ vstúpila do misijnej rehole loretských sestier. Jej rehoľné meno bolo Matka Tereza. Po zložení večných sľubov ju poslali do Indie. Keďže bola vzdelaná, učila mladé dievčatá pochádzajúce z bohatších rodín. Tereza si uvedomovala krutú biedu v Indii. Po uvoľnení z rehole sa začala starať o opustené deti ulice, o smrteľne chorých – najmä malomocných. Jej príklad nasledovali i niektoré bývalé rehoľné sestry a domorodé Indky. Založila kongregáciu "Misionárky lásky". Postupne sa počet sestier v kongregácii závratne zvyšoval. Okrem Kalkaty, kde mali hlavný kláštor sa nachádzali i v iných mestách. Ich uniforma bola – biele rúcho lemované belasou čiarou. Ich hlavným komunikačným prostriedkom bol úsmev, ktorým vyjadrovali svoju lásku a ochotu pomôcť. V roku 1979 Matka Tereza dostala Nobelovú cenu za mier, nerátajúc ďalšie ocenenia od rôznych hláv štátov. Ona to všetko prijímala s pokorou v srdci. V súčasnosti sa počet rehoľných sestier tejto kongregácia odhaduje na 139 000 po celom svete.

155 citátov od Matky Terezy - TU 


Prosba na september:

Nech nás Duch Svätý vedie a nech nám dá silu svedčiť o tvojej láske. S Pannou Máriou, Matkou nášho Pána a Matkou Cirkvi, prosíme za úmysel  našich biskupov:

„Aby sa učitelia, študenti, žiaci i zamestnanci škôl usilovali v novom školskom roku vnášať prvky kresťanskej kultúry do svojho života i pracovného prostredia.“


     Škola volá. Tak nedvíhaj!!!

    ____________________________________________

       Rodičia hovoria, že cennosti             do školy nepatria. Tak prečo tam posielajú nás ?

 

   ______________________________________

Katechétka sa pýta, čo je to zázrak. Ferko vykríkne:
- Keď nám poviete, že zajtra nemusíme ísť do školy.


  Naučme sa umeniu oddychovať

Milí priatelia, máme za sebou mesiace jednotvárnej práce, zodpovednosti, mnohých starostí.... Konečne je tu leto a s ním vytúžený dovolenkový a prázdninový čas! V ňom pociťujeme všetci veľkú potrebu pokoja a oddychu, ktorá spočíva v zmene prostredia, v možnosti myslieť na iné veci, vidieť diaľavy zelených lúk, modrého neba a štíty vrchov, ležať bezstarostne na slnku, ale aj spoznávať nové krajiny.... Sám Ježiš cítil chvíľami potrebu uvoľnenia a odviedol svojich učeníkov občas bokom od namáhavej činnosti, aby si užili trocha pokoja. Aj v tomto je nám vzorom, že je dôležité jednoducho „vypnúť“. Kto neoddychuje, nenazdávajme sa, že ho treba za jeho pracovnú zaťaženosť azda chváliť. Luk ,ktorý je stále príliš napnutý, sa čoskoro zlomí. Keď dovolenkujeme, iste sa mnoho v našom programe zmení. Ale aj cez dovolenku musíme dýchať, prijímať potravu, čistiť si zuby, atď. Ani v duchovnej oblasti nemôžeme vynechať hodnoty, ktoré sú dôležité pre náš duchovný rast: spomeniem aspoň minimum, ako je predovšetkým denná modlitba a účasť na nedeľnej bohoslužbe. Boh určite nemá prázdniny! Chce, aby sme aj vo chvíľach oddychu boli blízko neho. Ako si teda na horách alebo pri mori skutočne, a môžeme povedať, po kresťansky oddýchnuť ? Albino Luciani, neskorší pápež Ján Pavol I. nás chce vyvarovať chýb, ktoré sa v prežívaní voľného času v našom živote tak často opakujú. Hovorí: „Keď z mesta utekám do moderného turistického centra, kde vládne hluk, hurhaj, náhlivosť, znečistenie vzduchu a vody, potom to robím ako tá žena, ktorá si myslí, že zotiera prach, ale v skutočnosti ho handrou len lepšie rozmiestňuje. Som v nebezpečí vrátiť sa ustatý, ochabnutý a nervózny, presne tak, ako som odišiel. Vedieť si oddýchnuť znamená- myslím si- znovu objaviť zdravý spánok, pokoj, prírodu“. A na inom mieste o oddychu hovorí: „Je to ako so soľou v polievke, chutí len vtedy, keď je v primeranom množstve. Keby chcel človek jesť výlučne len soľ, bol by blázon. Práve tak by bol hlúpy človek, ktorý by trávil svoje roky iba zábavami, ktorý by sa ponáhľal z podujatia na podujatie, z oslavy na oslavu, z výletu na výlet a od náboženstva by žiadal len príjemnosť a povzbudenie. Takému životu chýba veľkosť a spoločenská prospešnosť“. V tomto duchu vám, milí priatelia, želám pekné dovolenkové a prázdninové dni prežiarené slnkom, a predovšetkým Božou milosťou. K tomu vám udeľujem svoje kňazské požehnanie.

                                                                                     Mons. Ján Bučík - farár


                                                 

            Srdce - symbol lásky

V mesiaci júni máme možnosť vo väčšej miere uvedomiť si to, čo nám je ťažké uveriť: že Boh nás miluje. Syn Boží nám priniesol Božiu lásku. Preto je nepochopiteľný. Nič totiž nie je také záhadné a tajomné ako láska. Je ako med: okúsime kvapôčku - sme nasýtení, a predsa hladní. Cirkev nás v tomto čase upozorňuje na Ježišovo Srdce, ktoré je symbolom lásky. Srdce - najdôležitejší orgán, ktorý pracuje neúnavne - veľmi výstižne vyjadruje Ježišovu lásku, ktorá sa prejavuje voči všetkým neustále. Preto celý mesiac je venovaný Božskému Srdcu Ježišovmu. Je to iste vhodné, pretože ak je láska opravdivá, má byť obojstranná - opätovaná, a myslím si, že zo strany človeka nikdy nepochopíme nekonečnosť Ježišovej lásky voči nám ľuďom. Možno dnešnému pretechnizovanému človekovi sa zdá srdce sentimentálnym symbolom, aj keď musíme priznať, že sú hodnoty, ktoré môžeme pochopiť len logikou lásky. Ako potvrdzuje i veľký vedec Pascal, ktorý hovorí: „ Aj srdce má svoje dôvody.“ Predsa pri oslave Ježišovho Srdca- teda jeho lásky - nechceme zostať len pri agitovaní pre lásku. To ani nie je potrebné, pretože ako píše sv. Augustín: „Niet človeka, čo by nemiloval, len je otázne, čo milujeme. Preto nás nik nebude nabádať, aby sme milovali, iba aby sme si volili, čo budeme milovať.“ Preto túžba správne milovať, to znamená správne a hodnotne žiť, nás privádza k Ježišovi. Veď naše obrátenie, celý náš kresťanský život i naše posväcovanie závisí od hlbšieho poznania Ježiša Krista. Poznania, ku ktorému sa dostaneme prostredníctvom jeho lásky, ktorej symbolom je jeho Srdce. Srdce, ktoré je živé a bije pre každého jedného z nás, bez výnimky. Kiežby úcta symbolu Ježišovej lásky prenikla náš život natoľko, žeby sme sa stali podobnými Ježišovi Kristovi vo vzťahoch k iným v slúžiacej láske. K tomu nech nám On sám pomáha svojím požehnaním.

                                               Mons. Ján Bučík,  farár

      


Loretánske litánie - dejiny

            Stretnutie s Matkou

  pri májovej pobožnosti

Najobľúbenejšou pobožnosťou je nesporne májová. Svedčí o tom skutočnosť, že niet kostola či kaplnky, kde by sa cez tieto májové podvečery neschádzali ctitelia nebeskej Matky. Aká by to bola pobožnosť bez Loretánskych litánií ? Koľkokrát sa ich denne modlíme, ale nikdy nie sú také krásne ako v máji. Jednotlivé invokácie s prosbou „oroduj za nás“ sú najkrajšou rečou, ktorou sa prihovárame našej Matke. Bez zveličovania môžeme povedať, že radšej počúva nás - jej deti, ako anjelské zbory, ktorých krásu rečou nemožno vyjadriť. Asi tak, ako keď prídeme domov k svojej mame a ona počúva obľúbenú hudbu. Či to nevypne a radšej nepočúva nás, hoci náš hlas nie je zďaleka taký príjemný? To preto, že patríme jej a ona nám. „Hľa, matka tvoja - hľa, syn tvoj....“ (Jn 19,26-27). Žila tento život, v ktorom je toľko bolesti, nedorozumenia, nelásky i nepokoja. Ona ho však žila šťastne v plnení Božej vôle. Práve to sa chceme od nej naučiť. Preto prichádzame mnohí. Je Matkou Božou, Matkou Cirkvi, Útočiskom hriešnikov, Ružou duchovnou, dokonca i niekoľkonásobnou Kráľovnou, ale predovšetkým je našou Matkou. Matkou milujúcou, ktorá i po skončení pozemskej púte sa stará o svoje deti s materinskou láskou a je príčinou nádeje Božieho ľudu. Veriaci ľud chápe, že Mária to nie je pôvabný dodatok ku kresťanskému štýlu života. To je mocná Božia ruka, natiahnutá k zemi, k človekovi, ktorý túži po vykúpení. Len tak možno chápať slová sv. Bonaventúru: “ ,,Všetka chvála o Panne Márii nie prehnaná, ale naopak nedostatočná“. Dali sme ti, Matka, najkrajší mesiac, a tak si aj Kráľovnou mája. Veď matke patrí to najlepšie a najkrajšie. Dávame ti svoje srdcia a zasväcujeme tvojej ochrane naše životy, aj ľudí celého sveta. Veď všetci sú tvoje deti!

                                                                                                                                 

                                                              Mons. Ján Bučík,  farár


       Nedeľa Dobrého pastiera

„Všetci, čo prišli predo mnou, sú zlodeji a zbojníci, ale ovce ich nepočúvali. Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený, bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu. Zlodej prichádza, len aby kradol, zabíjal a ničil. Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie“. (Jn 10,8-10)

Vždy bude stádo a vždy budú pastieri. A vždy budú zlodeji a zbojníci. Kedysi mali úlohu pastierov proroci, kňazi, učitelia Zákona. Dnes sú v Cirkvi povolanými pastiermi kňazi. Ale je ešte mnoho iných pastierov, povolaných i samozvaných, prorokov i falošných prorokov. Sú to rodičia, vychovávatelia, učitelia, spisovatelia, novinári, umelci, vodcovia, radcovia, priatelia..... A je medzi nimi mnoho falošných prorokov a mnoho zlodejov a zbojníkov. Také meno má pre nich Kristus, dobrý pastier. Môj Ježišu, aj ja ktorý to píšem alebo čítam, som pre kohosi pastierom. Keď nie pre iné, tak aspoň pre dobrý alebo zlý príklad. Ktosi pôjde za mnou a tým mi nevedomky zveruje úlohu a zodpovednosť pastiera. Komusi som starším bratom, priateľom, radcom, vodcom. Ak sa týmto bratom, priateľom, opusteným, zanedbaným a blúdiacim blížim “odinakiaľ“ a nie cez teba, som zlodej a zbojník. Ak sa k nim blížim, aby som nad nimi vládol, aby som si ich získal pre seba, aby som ulovil ich sympatiu a formoval ich podľa svojej a nie podľa tvojej podoby, som zlodej a zbojník. Môj Ježišu, ty si „brána k ovciam“. Ty si moja „ úzka brána“, cez ktorú neprejde ani pýcha, ani moc, ani ctižiadostivosť. K tvojim ovciam sa nesmiem blížiť „ odinakiaľ “, ale len cez tvoju očistnú bránu. Daj, aby som k nim pristupoval nie ako ku koristi, ale s úctou k vykupiteľskej krvi, ktorou si ich už poznamenal. Ako opatrne treba kráčať, keď viem, že dakto môže ísť po mojej stope. Ako opatrne a múdro treba rozprávať, keď viem, že pre dakoho môžem byť prorokom. Vstupnou i výstupnou bránou pre všetkých povolaných i možných pastierov je Kristus.  / z knihy Chlieb a Slovo, ThDr. Andrej Dermeksdb/

Kiežby sme boli kňazi aj dnešnému svetu dobrými pastiermi, ktorí budú ukazovať viac na Krista a menej na seba. Ďakujem všetkým, ktorí sa modlíte za kňazov . Sme niekedy „zaprášení“, ako smerová tabuľa pri ceste. Prepáčte nám to! Ale cieľ ukazujeme, kde chceme prísť spolu všetci.  NEZABUDNIME NA TO!

          Nech Vám k tomu Boh udelí svoje požehnanie:   Mons. Ján Bučík- farár  


           Veľká noc a jej odkaz pre nás

Pohľad na hrob nás obyčajne vedie k pochmúrnym myšlienkam zániku. Celkom inak pozeráme na Ježišov hrob, ktorý je stredobod pozornosti kresťanov vo veľkonočnom období. A nielen v ňom. Nad jeho hrobom sa rozchádza naša viera a nevera. Je to rozhodnutie za alebo proti vzkriesenému Kristovi. Takto prejavovali apoštoli a vôbec prví kresťania svoj vzťah ku Kristovi. Jadrom hlásania evanjelia bola radostná zvesť o Ježišovi, ktorý vstal z mŕtvych. Sila lásky, ktorá vychádza z Ježišovho osláveného hrobu, otvorila nové rozmery životnej perspektívy ľuďom všetkých čias. Vidíme to na živote apoštolov pri stretnutí so Zmŕtvychvstalým, ktorý im vyšiel s láskou v ústrety navzdory ich nevere a otvoril im celkom nový svet. Svet Boha, ktorý nie je mŕtvy, ale žije. Od tejto chvíle sa ich svet zmenil: Z ustráchaného Petra sa stal neohrozený hlásateľ Božieho slova, ktorý neváha vystúpiť “ pred celý Jeruzalem“.Zo skupiny bojazlivých apoštolov sa stáva šík nositeľov nádeje a nového života, ktorých v tom úsilí nemôže zastaviť ani hrozba smrti. Sv. Ján Zlatoústy komentuje veľkonočné udalosti takto: „ Kríž urobil z rybárov a neučených mužov filozofov. Mnohí sa pokúšali vymazať z dejín meno Ukrižovaného, on však žije ďalej a rastie, kým oni zomreli a upadli do zabudnutia. Živí, ktorí bojovali proti „ mŕtvemu“, nemohli nič proti nemu urobiť.... Ako mohli dvanásti neučení mužovia začať také veľké dielo? Veď predtým žili svojim životom na nie veľmi významnom poste .“ Ďalej Ján Zlatoústy takto vysvetľuje: Keby neboli videli Zmŕtvychvstalého a nedostali tým najväčší dôkaz jeho moci, neboli by sa odvážili na takú nesmierne veľkú úlohu.“

Náš život s Kristom, „ ktorý už viac neumiera“ dáva našim ľudským túžbam a úsiliam celkom nový zmysel. Jeho veľkonočná cesta nám dáva silu a radosť z dávania a vieru, že naše dávanie a sebaobetovanie má aj vtedy zmysel, keď sa zdá nezmyselným. Je to ako drahocenné semeno, ktoré v týchto dňoch tajomne klíči, aby už o chvíľu prinieslo bohatú úrodu. Ježišovo veľkonočné: „ Nebojte sa! Ja som s vami.“ Je viac ako len  odkaz do sviatočných dní Veľkej noc. Vo svetle tohto radostného posolstva nech je slávenie Veľkej noci pre Vás prameňom nádeje, radosti a pokoja. Požehnané veľkonočné sviatky prajem.

Mons. Ján Bučík- farár


                        Hosanna synovi Dávidovmu

Ježišovmu slávnostnému vstupu do Jeruzalema predchádzala dôkladná príprava. Najprv tridsať rokov žije v skrytosti ako obyčajný človek a poslúcha Jozefa a Máriu. Uprostred modlitby, práce a bežných každodenných vzťahov s blížnymi sa vzmáha v múdrosti a obľube u Boha a ľudí. Bezprostredne pred svojím verejným vystúpením na štyridsať dní odchádza na púšť vybojovať v ľudskej prirodzenosti víťazstvo nad trojitým pokušením. Potom tri roky verejne vystupuje ako pravý rabbi, učiteľ Božej múdrosti. Tu sa stretá s obdivom i pohŕdaním, láskou i nenávisťou. Aj na zákerne pripravené otázky odpovedá s láskou a odzbrojujúcou múdrosťou, pred ktorou sa úprimný človek s pokorou pokloní. Nazýva veci pravým menom, čo nie je pre každého práve najpohodlnejšie. Odmieta kompromisy na účet pravdy alebo lásky.

Ježiš si neprišiel budovať kariéru. Nezískava si prívržencov nejakými lacnými populistickými rečami. No Pokušiteľ sa vracia a skúša naňho novú taktiku. Okolo Ježiša sú aj takí, čo ho osobitne obdivujú až natoľko, že by si ho chceli privatizovať. Sú schopní zmocniť sa ho a hoci aj proti jeho vôli urobiť ho kráľom. No Ježiš to neprijíma. Vie, že kráľovský titul mu môže udeliť iba jeho Otec, keď príde jeho hodina. Vďaka svojej vernosti Otcovmu plánu spásy a poslušnosti jeho vôli zostáva v plnej jednote božskej Trojice a preto má stále múdrosť Ducha Svätého. A tak... Keď prišla chvíľa podľa Otcovej vôle, neváha vstúpiť do Jeruzalema kráľovsky slávnostne, ba dokonca s poctami, ktoré patria výlučne Bohu. Dôkazom toho je aj obhajoba tých, ktorí volajú: Hosanna synovi Dávidovmu.

Slávnostný vstup do Jeruzalema Ježiš prežíval - ľudsky povedané - so zmiešanými pocitmi. Na jednej strane je tu jasajúci zástup, ktorý ho oslavuje a dúfa, že sa už konečne ujme politickej moci a obnoví zašlú slávu izraelského kráľovstva. Na druhej strane Ježiš dobre vie, v čom je jeho pravé poslanie: prichádza položiť svoj život ako výkupné za spásu ľudí. Tento zástup bude bolestne sklamaný... No len potom bude môcť hľadieť na skutočnosť aj iným - Božím pohľadom. Len keď Ježiš verne splní úlohu Vykupiteľa, bude môcť byť správne uctievaný - ako kráľ ľudských sŕdc.

Ako sa táto úvaha o Ježišovi môže účinne a užitočne prejaviť v živote nás kresťanov, aby sme nezostali len Ježišovými fanúšikmi a teoretickými nasledovateľmi?

/ text: http://www.blumental.sk/casopis/rok_2003/4-2003/Default62bb.html?ID=03 /

obr: http://acheinabiblia.blogspot.sk/2015/10/voce-sabe-qual-e-o-significado-da.html /


Kríž - je i našou cestou                     

Tisícky turistov a pútnikov ročne prichádzajúcich do Palestíny si pri prehliadke nemôže nevšimnúť i označenú cestu, ktorou Ježiš niesol svoj kríž, aby na ňom na Golgote zomrel. Kresťania s posvätnou úctou, obyčajne v skupinkách prechádzajú tieto miesta, aby si pripomenuli tieto udalosti. Tak ako to robia vlastne veriaci na celom svete, najmä cez obdobie pôstu, už od výprav križiakov, ktorí túto pobožnosť  rozšírili v Európe. Pripomínanie si týchto udalostí i touto formou neprináša len pohľad do minulosti, ale dotýka sa prítomnosti a dáva perspektívu do budúcnosti. Ako? Pozrite! V istom modernom kostole pri riešení pozadia postavili veľký oltárny kríž. Nie však klasický. Tento kríž zhotovili zo všetkých nástrojov, ktorými sa ubližuje, raní a zabíja človek. Pod ktorými človek plače a zomiera. Tento kríž je pozváraný a pozbíjaný z pušiek, nábojov, heliem, z bičov a revolverov, z pancierových pästí a kanónových rúr. Žiaľ, tak autenticky tento symbol utrpenia vyjadruje bez veľkých slov realitu každodenného života, ktorá- ako iste dobre chápeme- nie je vzdialená od našich životných osudov. Cez jednotlivé tajomstvá prvej krížovej cesty v Jeruzaleme, môžeme cez postavy Piláta, plačúcich žien, Šimona, Veroniky, vojakov, davu, bolestnej Márie, i ustráchaného Jozefa z Arimatey, vidieť život okolo seba, jednotlivých ľudí, s ktorými prichádzame do kontaktu v dennom kolotoči, ba môžeme tam vidieť i seba. V akej úlohe - to by sme si samozrejme mali alebo mohli najlepšie odpovedať sami. Nech je to už akokoľvek, nezabúdajme, že tá prvá jeruzalemská, originálna krížová cesta viedla k jasu Veľkonočnej nedele. Táto skutočnosť nás  nemôže nikdy viesť k rezignácii a pesimizmu. Aj naša životná cesta, plná problémov i ťažkostí, v ktorej často život ponúka rôznu podobu kríža, musí byť prežiarená nádejou, ba istotou skvelého cieľa, ktorý sa nám ponúka z rúk toho, ktorý už túto cestu úspešne absolvoval. Kdesi som čítal takúto myšlienku“ Nemodli sa len za ľahký životný kríž, ale skôr sa modli za silu, aby si dokázal niesť aj ten ťažký“.  Všetkým Vám, ktorí nesiete akýkoľvek životný kríž, vyprosujem veľa sily , trpezlivosti a Božej pomoci.

                                                         Mons. Ján Bučík, farár


Žalm 51

Vyznanie viny

Obnovovať sa duchovne premenou zmýšľania a obliecť si nového človeka. (Ef 4, 23-24)

Zmiluj sa, Bože, nado mnou *

pre svoje milosrdenstvo

a pre svoje veľké zľutovanie *

znič moju neprávosť.

Úplne zmy zo mňa moju vinu *

a očisť ma od hriechu.

Vedomý som si svojej neprávosti *

a svoj hriech mám stále pred sebou.

Proti tebe, proti tebe samému som sa prehrešil *

a urobil som, čo je v tvojich očiach zlé,

aby si sa ukázal spravodlivý vo svojom výroku *

a nestranný vo svojom súde.

Naozaj som sa v neprávosti narodil *

a hriešneho ma počala moja mať.

Ty naozaj máš záľubu v srdci úprimnom *

a v samote mi múdrosť zjavuješ.

Pokrop ma yzopom a zasa budem čistý; *

umy ma a budem belší ako sneh.

Daj, aby som počul radosť a veselosť, *

a zaplesajú kosti, ktoré si rozdrvil.

Odvráť svoju tvár od mojich hriechov *

a zotri všetky moje viny.

Bože, stvor vo mne srdce čisté *

a v mojom vnútri obnov ducha pevného.

Neodvrhuj ma spred svojej tváre *

a neodnímaj mi svojho ducha svätého.

Navráť mi radosť z tvojej spásy *

a posilni ma duchom veľkej ochoty.

Poučím blúdiacich o tvojich cestách *

a hriešnici sa k tebe obrátia.

Bože, Boh mojej spásy, 
zbav ma škvrny krvipreliatia *

a môj jazyk zajasá nad tvojou spravodlivosťou.

Pane, otvor moje pery *

a moje ústa budú ohlasovať tvoju slávu.

Veď ty nemáš záľubu v obete, *

ani žertvu neprijmeš odo mňa.

Obetou Bohu milou je duch skrúšený; *

Bože, ty nepohŕdaš 
srdcom skrúšeným a poníženým.

Buď dobrotivý, Pane, a milosrdný voči Sionu, *

vybuduj múry Jeruzalema.

Potom prijmeš náležité obety, 
obetné dary a žertvy; *

potom položia na tvoj oltár obetné zvieratá.

/prevzaté z breviára/



V pekle mali diabli poradu

Satan zvolal celosvetové zhromaždenie démonov. Vo svojom úvodnom Prejave povedal:

"Nemôžeme kresťanom zabrániť, aby chodili do kostola. Nemôžeme im zabrániť, aby čítali Bibliu a poznávali pravdu. Dokonca im nemôžeme zabrániť ani v tom, aby si vytvorili dôverný vzťah so svojim Spasiteľom. Nechajme ich teda, nech si chodia do kostola."

"ALE pripravme ich o čas, aby nemali čas budovať si vzťah k Ježišovi Kristovi."

"Práve toto od vás chcem," povedal diabol:

"Zabráňte im v tom, aby boli v kontakte so svojim Spasiteľom a  po celý deň udržiavali toto životodarné spojenie!"

"A ako to máme urobiť?" zvolali jeho démoni.

"Snažte sa, aby boli stále zaneprázdnení nedôležitými vecami a vymyslite si veľa možností, ako zamestnať ich myseľ," odpovedal diabol.

"Pokúšajte ich, aby utrácali, utrácali a utrácali a vypožičiavali si peniaze. Presvedčite ich ženy, aby chodili do práce a trávili tam mnoho času a muži, aby pracovali šesť až sedem dní v týždni, desať až dvanásť hodín denne, aby si mohli dovoliť žiť prázdny život. Zabráňte im tráviť čas s deťmi. Keď sa ich rodiny rozpadnú, nebude už v ich domovoch skoro úniku od pracovného stresu!
Pôsobte neustále na ich myseľ, aby nepočuli ten tichý, nenápadný hlas. Zlákajte ich, aby si na cestách neustále púšťali rádio alebo magnetofón, aby mali doma stále zapnuté televízory, DVD prehrávače a počítače, a dohliadnite na to, aby v každom obchode a reštaurácii stále vyhrávala svetská hudba. To úplne zamestná ich myseľ a preruší ich spojenie s Kristom."

"Dbajte, aby mali na stolíkoch pri káve množstvo časopisov a novín. Dvadsaťštyri hodín denne útočte na ich mozog správami. Pri šoférovaní ich vyrušujte billboardami."

"Naplňte ich e-mailové schránky hlúposťami, katalógmi tovarov, tipovaniami a všelijakými novinkami a ponukami zliav a výrobkov, služieb zdarma a falošnými nádejami."

"V novinách, časopisoch a v televízii stále ukazujte štíhle pekné modelky, aby ich muži začali veriť, že najdôležitejšia je vonkajšia krása a aby začali byť nespokojní so svojimi manželkami."

"Snažte sa, aby boli manželky príliš unavené, než aby mohli v noci milovať svojich mužov. Pridajte im k tomu i bolesti hlavy! Keď nedajú svojim manželom potrebnú lásku, začnú si ju hľadať inde. Toto ich rodiny rýchlo rozbije."

"Dajte im Santa Clausa, aby ste ich odviedli od vysvetlenia skutočného zmyslu Vianoc ich deťom. Dajte im veľkonočného zajačika, aby nehovorili o Jeho zmŕtvychvstaní a moci nad hriechom a smrťou."

"Veďte ich k tomu, aby boli nezriadení i pri odpočinku. Snažte sa, aby sa z rekreácií vracali vyčerpaní. Zamestnávajte ich, aby nemali čas ísť do prírody a premýšľať o Božom stvorení. Posielajte ich miesto toho do zábavných parkov, na športové akcie, hry, koncerty a do kina."

"Hlavne ich stále a stále zamestnávajte!"

"A keď sa zídu k duchovnému spoločenstvu, naveďte ich, aby viedli plané reči a klábosili, aby tak odišli domov so zlým svedomím."

"Naplňte ich život množstvom dobrých vecí, aby nemali čas čerpať silu od Ježiša. Tak budú skoro na všetko sami a kvôli týmto dobrým veciam obetujú svoje zdravie a rodinu."

'TO ZABERIE! Bude to fungovať'

'To bol ale plán!' prisvedčili ostatní diabli.

Démoni sa pustili horlivo do diela a snažili sa, aby boli kresťania stále viac a viac zamestnaní a uponáhľaní a stále pobiehali sem a tam. Aby mali málo času na svojho Boha a svoje rodiny. Aby nemali čas druhým povedať o tom, že Ježiš má moc zmeniť ich život.

Uspel diabol v tomto pláne? Cítiš sa aj Ty „ustresovaný“ a „zaneprázdnený“? Posúď sám či si sa už nestal otrokom diabla...

 

Prevzaté: http://www.modlitba.sk/htm/uvahy/uvahy_u/aktual_7.htm


                                Pôst a jeho ovocie

     Ani sa nestačíme čudovať, ako sa míňa deň za dňom. Vo všeobecnosti nám vystačia termíny označené v kalendári, ktoré nám pripomínajú naše povinnosti, ale často prejdeme okolo nich bez hlbšieho významu a bez toho, žeby nás atmosféra toho – ktorého dňa, ktorý bol spojený so životom ľudí celé stáročia, niečím oslovila.
     Dnes vás pozývam, milí priatelia, spoločne sa v krátkosti zamyslieť nad významom liturgického obdobia, v ktorom sa nachádzame.
Pôst jestvoval skoro u všetkých náboženstiev, prejavoval sa abstinenciou alebo prísnou askézou. Často sa stával metódou, ako si získať priazeň Boha alebo božstiev a niečo určité dosiahnuť; povedzme koniec vojny, epidémie... Niekedy sa táto forma zbožnosti zneužila a degradovala len na vonkajší úkon.
    Ako má chápať moderný kresťan tento podľa niektorých nie veľmi sympatický prostriedok zbožnosti?
    Kto chce brať v dnešnom čase pôst vážne, musí rátať s tým, že pôst je čas odvahy a skúšky. Nejde vôbec o kilá, ktoré zhodíme pri zriekaní sa obľúbených maškŕt, ale ide o skúšku našej duchovnej veľkosti.
    Ktosi prirovnal pôstne obdobie kontrole auta pred STK. Kto chce „prejsť“ pri kontrole, musí ho skontrolovať, dať premerať jednotlivé hodnoty a chyby odstrániť. Myslím, že tento obraz, blízky dnešnému človeku, môže lepšie pochopiť obdobie, ktoré sa nám môže zdať pochmúrne a nie veľmi sympatické.
Kto sa chce správne postiť, musí si dať niekoľko nepríjemných otázok a usilovať sa na ne odpovedať tak, aby priniesli pozitívny efekt: Čo som si v priebehu času zvlášť obľúbil? Som na tom závislý? Nestal som sa azda otrokom nejakého zlozvyku? Na aký spôsob správania, na aké myslenie, na aké predsudky som si zvykol? Mám azda svoje obľúbené „papuče“ a mám strach ich zmeniť? Alebo som si zvykol na „istoty“, že by som bez nich nemohol žiť? Dôverujem si vôbec, že môžem ešte urobiť niečo nové? Ako to vyzerá s ľuďmi okolo mňa?
    To všetko a ešte viac by vás malo viesť, milí priatelia, k hlbokému zamysleniu v tejto posvätnej pôstnej dobe. Bez toho nie je možné opravdivé pokánie.
   Pôst by potom pre nás mal znamenať urobiť skúšku, či a nakoľko v tej – ktorej oblasti, ostávame slobodní uprostred týchto hodnôt, aj ochotu zrieknuť sa, a teda tréning k zmene spôsobu života. Znamenalo by to objaviť a spoznať panenskú pôdu, do ktorej môžeme vložiť budúcnosť kvalitnejšieho života.
    Na túto cestu duchovného napredovania vám i sebe vyprosujem od Pána Boha hojnosť jeho milostí a požehnania.                                       Mons. Ján Bučík, farár

        Akí sme po sviatočných dňoch?

Po vianočných, novoročných a trojkráľových sviatkoch opäť vstupujeme do všedných dní. Nie sú už plné svetiel, lesku a dobrôt každého druhu. Vianočné stromčeky skončia na smetisku. Vyhodili sme do kontajnerov fľaše od šampanského, ba niektorí sme si už vyliečili aj choré žalúdky. Mnohí sú dokonca šťastní, že sviatky už skončili. Niektorí aj sklamaní zo spôsobu prežitia predchádzajúcich dní. Možno i preto, že s čarom sviatočných dní sme sa rozlúčili aj s hodnotami, ktoré sú pre tieto dni príznačné. Opäť sme sa vrátili do starých koľají aj v medziľudských vzťahoch, s ktorými nie sme spokojní. Opäť sa stretávame s hrubosťou každého druhu v dopravných prostriedkoch, neochotou v obchodoch, nervozitou v úradoch. Znovu sa prejavuje v spolužití neúcta, podozrievanie, závisť... Akoby sme všetci ešte pred pár hodinami či dňami s rozžiarenými očami a srdcom plným lásky v kruhu svojej rodiny boli inými. Či to, čo sme prežívali v okruhu týchto dní, bolo neúprimné, falošné?. Máme azda hodiť rukou: život je už taký - čo sa dá robiť?

Ak nám, milí priatelia, na Vianoce alebo Nový rok vypadla slza z očí, ak sme cítili vo svojom srdci- dojatí láskou svojich najbližších- novú, neznámu hodnotu a bolo nám fajn, nebola to ilúzia. Tento stav blaženosti signalizoval, že v našom živote by to mohlo byť aj ináč, ako doteraz. Že tieto hodnoty by naozaj mohli, ba mali byť trvalým prejavom. Príchodom Ježiša Krista sme sa stali totiž natoľko novým stvorením v láske, že pochybovať o tejto skutočnosti znamená nepochopiť Evanjelium. Iste, keby nestál za Ježišovým životom Boh a keby nemohol povedať: „ Milujte sa, ako som ja miloval vás“, bolo by Ježišovoposolstvo len frázou bez pevného základu. My mnohí vieme, že za Ježišovým životom je skutočne Boh, ktorého môžeme nielen volať, ale aj k nemu ísť ako k Otcovi. Preto jediným ukazovateľom nášho života, a teda správneho vývoja a pokroku má byť láska. Prijmime túto výzvu, ktorá je oveľa viac ako vianočná. Možno v tomto duchu aj v dnešný, alebo aj tie ostatné dni v roku zažijeme čaro Vianoc i napriek tomu, že už sú podľa kalendára dávno za nami.

                                                           Mons. Ján Bučík, farár


              Znamenie Svätej noci             

    Vianočné piesne mnohorakým spôsobom ospevujú betlehemských pastierov, ktorí sa prišli pokloniť Mesiášovi. Skutočne, tak ako pastieri vydávajú sa v túto Svätú noc milióny kresťanov do chrámu k jasliam Božieho Syna. Nemusíme sa pýtať, čo ich k tomu pohýna, či iba tradícia a nostalgia, alebo je to pohnútka viery. Možno, že hľadajú niečo „viac“. Boh zostupuje do dejín ľudstva spôsobom nám veľmi blízkym: ako dieťa. Skúsme sa trochu ponoriť do tohto znamenia a nájsť jeho význam: Dieťa je bezmocné, nikoho neohrozuje, skôr samo sa cíti ohrozené. Dieťa nikoho nenúti, znamená však výzvu. Dieťa je jednoduché, ale súčasne aj tajomstvom. „ Čo z toho dieťaťa bude?“ pýtajú sa rodičia, keď sa im dieťa narodí. Myslia tým budúcnosť dieťaťa a viažu k nemu veľa nádeji, aj nádej, že budú vo svojom dieťati žiť ďalej. Pred dieťaťom sa nemusíme báť, naopak, dáva dôveru. Keď sa však chceme priblížiť k dieťaťu, vziať ho na ruky, musíme sa k nemu zohnúť, ba niekedy aj pred ním kľaknúť. Čudujeme sa teda, že Boh k nám zostupuje ako dieťa? Nechce nám týmto dať znamenie, čím by chcel pre nás byť? Ako máme s ním zachádzať? Avšak nielen obraz dieťaťa sa nám dáva ako znamenie v tejto noci, ktorú voláme „svätou“. Takýmto znamením môže byť pre nás aj tma tejto noci. Či nechce reprodukovať aj našu skutočnosť? Koľké temnoty sa nachádzajú v našom živote: strach, osamelosť, pocit nezmyselnosti, bieda, hlad, teror, ohrozenie vojnou.... Do temnoty nášho sveta zostupuje Boh a posiela do neho lúč svetla. Osvetľuje tým cestu v tme, akoby nám chcel povedať, že nie temnota má posledné miesto. Nepoukazuje aj miesto narodenia na to, že  aj v zrúcaninách je možný nový život, že on môže oživiť každú zrúcaninu, aj ľudskú? Samé jasle sú znamením. Vyjadrujú to, čím by chcel byť Boh pre nás: potravou. Jasle sú totiž na kŕmenie , z nich si zvieratá berú svoju potravu. Ale ľudom nestačí len potrava pre telo. Sám Ježiš to raz povie:“ Človek nežije len z chleba, ale aj z Božieho slova“. Žime aj z týchto duchovných jaslí zo sviatostí, v ktorých nájdeme potravu a silu. Noc s viacerými znameniami je táto noc, ktorú prežívame inak ako tie ostatné. Pokúsme sa zastaviť pri niektorých týchto znameniach Vianoc. Aby sa aj u nás mohlo stať skutočnosťou niečo z toho, čo v tomto čase radi vyspievame vo vianočných piesňach.  Požehnané Vianoce Vám vyprosujem.             Váš farár Ján.

 

 


 

Poďte ku mne             Aktualizácia foto 19.12.15   

Ježiš povedal: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáha­te a ste preťažení, a ja vás posilním. ... "   (Mt 11,28)

Tak, ako si Ježiš všímal únavu ľudí, ktorí k nemu prichádzali z rôznych končín, pozoroval vyčerpanosť svojich učeníkov, tak pozoruje aj mňa, ako sa niekedy doslova „plazím" pod ťarchou životných okolností, vyčerpania z práce, diárom naplneným „neodkladnými" úlohami, obťaženého narušenými vzťahmi. Stojí predo mnou so svojou otvorenou náručou, nežným pohľadom, láskavým úsmevom, chce ma objať a zobrať do svojho náručia. Má pohľad plný súcitu, pochopenia a hovorí mi:

 „Milujem ťa. Som neustále s tebou.

Poď ku mne! Pookrej v mojej blízkosti.

Poď ku mne vtedy, keď ťa sklame svet, v ktorom si hľadal úspech a uznanie.

Poď ku mne, keď ťa sklamú tí najbližší, od ktorých by si to nikdy nečakal.

Poď ku mne, keď si chorý a už nevládzeš znášať bolesť, v mojom náručí nájdeš úľavu.

Poď ku mne, keď tvoje manželstvo je v troskách a ty nevieš ako ďalej.

Poď ku mne vtedy, keď sa ti zdá, že tvoj hriech je taký veľký, že ti už nikto nemôže odpustiť. U mňa nájdeš milosrdenstvo.

Poď ku mne obťažený samotou a starobou. Som tu pre teba. "

 

Prijmem už dnes Ježišovu ponuku? Na nič iné sa nezmôžem, iba na: Pane, ďakujem, že si!

                                                                              /Spracované podľa knihy:  Každý deň s Božím Slovom/


        Advent je úžasné obdobie

,,Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky! Každá dolina sa vyplní a každý vrch a kopec zníži. Čo je krivé, bude priame, a čo je hrboľaté, bude cestou hladkou. A každé telo uvidí Božiu spásu." 

Advent je úžasný, Boh nám ho dáva, aby sme si pripomínali darované dobro zo strany Boha a oslobodili sa od všetkého, čo náš  život robí hrboľatým, krivým a prázdnym!

Hlas volajúceho na púšti: ,Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky!'

Akú ešte dôraznejšiu výzvu čakám? Sú to vážne slová určené práve mne. Nie susedovi, nie manželovi , nie manželke, nie bratovi,  nie sestre,  nie priateľovi, nie šéfovi, nie spolužiakovi. Sú to slová pre mňa. Každý sám za seba hrá „finále" pre získanie najvzácnejšej trofeje a tým je nebo!

Ak mi na večnom živote záleží, môžem si položiť aj takéto otázky: Aké zmeny by som mohol vo svojom živote urobiť v tento Advent? S čím začnem hneď dnes? Nie je možné sa odrazu zbaviť všetkých chýb a nedostatkov, ale Boh vidí i tú najmenšiu snahu a požehná i to najmenšie úsilie. A o to v zápase o Boží život vo mne ide!

Čo začnem „ vyrovnávať" už dnes?

Pane, premeň ma na človeka, ktorý Ťa túži vidieť v nebi.


V obchodoch už zväčša nestojíme v radoch ako v časoch, keď južné ovocie prichádzalo na pulty iba pár dní pred Vianocami a aj to v obmedzenom množstve. Čakáme tak akurát pred pokladňou v supermarketoch - a už byť štvrtý v rade nám pripadá veľa. Najradšej máme všetko hneď. Bez čakania. Čakanie nás znervózňuje. Občas sa však nedá ináč, než čakať. Napríklad na výsledok prijímacích pohovorov na školu alebo na príchod niekoho blízkeho z ďalekej cesty, alebo na účinok liekov a zlepšenie zdra­votného stavu, alebo aj na narodenie dieťaťa. Mnohé veci jednoducho nejdú okamžite. Treba na ne čakať. Jednou z typických čŕt adventu je práve čakanie. Čas adventu je časom očakávania príchodu Pána. Zaiste nie toho do Betlehema, ktorý sa už udial pred dvetisíc rok­mi. Advent nás učí očakávať Pánov druhý príchod. Žiť v očakávaní. Nie ako v rade na banány či mandarínky v neistote, či sa nám niečo ujde, keď prídeme na rad. Čakať na Pána značí rozpoznávať znamenia jeho blíz­kosti, pretože On už je prítomný. Liturgia adventu nás na ceste k sláveniu Narodenia Pána sprevádza príkladmi biblických postáv, ktoré vnímavo očakávali Pánov príchod: patriarchovia, králi, proroci. Všetko ľudia s konkrétnou tvárou a históriou, ako na­príklad staručký Simeon či prorokyňa Anna v chráme. Ich očakávanie sa nieslo v dôvere v pravdivosť Božích prisľúbení a v radostnej túžbe, že sa raz stanú svedkami ich uskutočnenia. Čas čakania nebol pre nich strateným či prázdnym, ale časom ponoreným do kontemplovania znakov, ktoré Božiu blízkosť ohlasovali. Čas čakania je Božím časom. Vlastná bezmocnosť, ktorú ono robí zreteľným, pomáha uvedomiť si, že byť s vlast­nými schopnosťami v koncoch dáva priestor na činnosť komusi inému - Bohu. V advente sa takým istým spôso­bom stelesňuje povaha celej našej pozemskej púte vlo­žená do výzvy rozpoznávať Božie pôsobenie uprostred vlastnej bezmocnosti, učiť sa čakať vnímavo.

P. Marek Vaňuš  SVD


23. marca 2015 na pôde pápežskej Gregorovej univerzity v Ríme (PUG) páter Marek Vaňuš SVD úspešne obhájil svoju doktorskú prácu. Úlohu biblického koordinátora prevezme po pátrovi Lukasovi Jua SVD, ktorý pochádza z Indonézie. Úlohou Generálneho koordinátora pre biblický apoštolát je podporovať a koordinovať biblický apoštolát v jednotlivých provinciách Spoločnosti a tiež zúčastňovať sa na zasadaniach Generálnej rady v prípade dôležitých rozhodnutí, akými sú prvé misijné určenia spolubratov a pod.



                    Sviatok všetkých svätých

Mama so synčekom sa na prechádzke zastavili v kostole. Slnečné lúče presvitajúce cez mozaiky umiestnené vo svätyni, dávali postavám svätých, ktoré znázorňovali, svetlo, žiaru a život.

Synček sa spýtal: „Mama, kto sú títo?“  „To sú svätí.“ vysvetľuje mama synovi. Teraz už viem, kto sú svätí - Svätí sú ľudia, cez ktorých žiari svetlo! - povedal chlapec.V tejto jeho odpovedi odznela výstižná, presná charakteristika svätých, a svätosti.

Snažme  sa aj my  žiť tak, aby raz toto o nás mohli povedať iní. Skúsme prinášať svetlo druhým a žiariť pre Božiu Lásku.

 


        Spomienka na všetkých verných zosnulých (Dušičky)

Nastal čas, keď viac ako inokedy myslím v modlitbách na mojich drahých zosnulých a prosím za ich duše. Vždy, keď strácam milovanú osobu,  som na zádušnej svätej omši a pohrebe, stojím nad hrobom či pri cintorínskom kríži, uvedomujem si vlastnú zraniteľnosť. Vtedy si v mysli preberám, ako konám vo svojom živote. Čo by som mohol urobiť lepšie, a v čom by som sa mal úplne zmeniť. Uvedomujem si, že mám ešte čas. Ale koľko? Možno rok, mesiac, týždeň či deň a možno už iba hodinu. Mám čas, ktorý mi dáva vzkriesený a oslávený Pán, aby som sa stihol pripraviť, aby som mu - keď príde moja jeseň – mohol odovzdať zdravú a  hojnú úrodu, dobré skutky, ktoré majú hodnotu pre večnosť.

Prejde určité obdobie a znova nadíde jeseň a s ňou dušičkový čas. Možno niekto iný zastane pri mojom hrobe. Pomodlí sa a zamyslí nad svojím životom.


               Myšlienky na november

Predovšetkým mesiac november so sviatkom Všetkých svätých, a s dňom Dušičiek nasmeruje nielen naše myšlienky, ale aj naše kroky na cintorín. Pričom snáď musíme konštatovať, že počet našich priateľov a známych na tej druhej strane života sa behom roka zväčšil. Táto konfrontácia smrti nás núti rozmýšľať o smrti, a to nielen o smrti iných, ale aj o vlastnej. Keď však myslíme na smrť, mali by sme myslieť aj na život. Život a smrť patria totiž nerozlučne spolu, ako obe strany medaily. A hoci to znie paradoxne, ale len tvár v tvári smrti získava život zmysel a na druhej strany získava smrť života hodnotu. Keby sa však nemali život a smrť iba obmedziť na rovinu biologickú, treba myslieť pri rozmýšľaní o živote a smrti aj na Boha. Bez toho tretieho zostali by život a smrť biologickým procesom a človeku by malo stačiť tvrdenie: Rastliny musia uhynúť, zvieratá majú svoj koniec, aj my ľudia raz zomrieme. Keď sa rovná naše zomieranie, naša smrť smrti rastlín a zvierat, aký ďalší zmysel okrem biologického by potom ešte mal náš život? – pýtame sa. Naozaj, človek sa narodí, rastie, učí sa, pracuje vo svojom povolaní, zakladá si rodinu, vychováva deti, ide do penzie a čaká... Na čo? Na smrť? Podobne ako na jeseň čaká list na strome na odpadnutie?

Ak by to bolo tak, náš život by bol veľmi úbohý a veľmi obmedzený. Podobal by som sa asi myši v mini rozprávke od Františka Kafku, ktorá vbehne do pasce. Pasca, ktorú treba pripodobniť smrti, zaklapne a tým je s nami koniec tak ako s myšou. Naša životná cesta by bola ako čisté splnenie biologických a existencionálnych potrieb. Že sa človek bráni proti takému chápaniu života smrti vo svojom vnútri, nesmie nikoho udivovať.

Aj keď nemôžeme rukolapne na základe vedeckých, či iných dôkazov predložiť sebe a iným, že je to so smrťou ináč, ako nás o tom presvedčuje prirodzené poznanie, predsa naše poznanie sa zakladá na nádeji v Ježiša Krista: v jeho smrti a predovšetkým v jeho zmŕtvychvstaní. Na tom pozadí získava aj náš život, všetko, čo robíme, svoj zmysel. Netočíme sa v kruhu ako guľa, ktorá bola vhodená narodením do života, aby bola smrťou z kruhu vytiahnutá, ako to chápe francúzsky existencialista a filozof J. Paul Sartre, ale chápeme svoj život ako cestu, ako putovanie do domu Otca. Od neho sme vyšli, on nás povoláva k životu na tomto svete a k nemu sme na ceste. Podobne ako syn zo známeho Ježišovho podobenstva, ktorý vyšiel z otcovho domu, ale sa do toho domu vrátil. O veľkom ruskom spisovateľovi Dostojevskom sa rozpráva, že si dal prečítať na smrteľnej posteli práve túto udalosť. O rovnakej pravde svedčí nápis, ktorý som si mohol prečítať na jednom cintoríne: Z tvojej ruky do tvojej ruky. Kto chce svoj život chápať ako cestu z jednej ruky do druhej – Božej, pre toho musia mať zmysel obidve hodnoty: život a smrť. Nie sú ani bez zmyslu, ani banálne.

Sme dnes vo veľkom nebezpečí, aby sme nestratili uprostred uponáhľaného života to podstatné, ba to najpodstatnejšie: večný život. Som presvedčený, že aj správne prežitie týchto „dušičkových“ dní so svojou zvláštnou atmosférou, v ktorej chceme s úctou myslieť na našich blízkych vo večnosti, obohatia aj nás žijúcich.

                                                                                            Mons. Ján Bučík

                                                                                                      farár


Ľubomír Družbacký

Merica soli

Ježiš Kristus vstal zmŕtvych! Aleluja!

Milé deti, tešíte sa aj vy z toho, že Ježiš vstal zmŕtvych? Veríte tomu?

Ak veríte, čo vás o tom presvedčilo?

Myslím, že by ste mi odpovedali podobne ako deti, s ktorými som sa rozprával. Asi by ste mi povedali, že vás o tom presvedčil prázdny hrob, alebo plachty zvinuté v prázdnom hrobe. Áno, mnohých tieto udalosti opísané vo sv. Písme presvedčia o tom, že Ježiš Kristus vstal zmŕtvych. Ak veríme sv. Písmu, tak ako evanjelisti, ktorí to zapísali, tak prázdny hrob môžeme považovať za jeden z dôkazov. Ale existuje aj iná verzia o tom ako to s prázdnym hrobom mohlo byť a dokonca je tiež zapísaná vo sv. Písme. Vraj apoštoli ukradli Ježišovo telo a preto je hrob prázdny.

Snáď by ste mi povedali, že vás presvedčilo to, že sa Ježiš zjavil svojim apoštolom a ukázal im svoje rany po klincoch a svoj prebodnutý bok. Alebo to, že Ježiš jedol s nimi rybu. Áno, to by mohli byť tiež dobré dôkazy toho, že Ježiš vstal zmŕtvych. Evanjelista Ján píše, že Ježiš urobil pred očami svojich učeníkov ešte mnoho iných znamení, ktoré nie sú zapísané v tejto knihe. Ale toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš vstal zmŕtvych a on je Mesiáš, Boží Syn.

A predsa možno stretnete spolužiaka, ktorý vám povie, že to všetko je iba vymyslené. Že to tí apoštoli, ktorí ukradli jeho telo, potom napísali, že sa im zjavil a že sa dokonca dotkli jeho rán a že s ním jedli rybu. Skrátka, že to všetko si niekto vymyslel.

Tak vám teda položím ďalšiu, veľmi ťažkú otázku. Čo urobil Ježiš preto, aby apoštoli a potom aj ostatní ľudia uverili, že on vstal zmŕtvych?

To je naozaj ťažká otázka, našťastie odpoveď nájdeme v poslednej vete nášho evanjelia. Ježiš z apoštolov urobil svedkov svojho zmŕtvychvstania. Čítame tam: „Vy ste toho svedkami.“

Ale ako z nich urobil svedkov svojho zmŕtvychvstania? Ako?

Ak ste sa dobre zamysleli, možno by ste mi odpovedali, že asi tak, že s nimi jedol rybu. A verím, že vám neušlo ani to, že s nimi jedol aj chlieb, keď ho spoznali pri lámaní chleba. Musím povedať, že ste naozaj veľmi blízko, ale aby sme to skutočne pochopili pomôžem si jedným príslovím o soli. Totiž aj chlieb aj ryba sa je so soľou.

To príslovie hovorí: „Nikoho nenazývaj priateľom, kým si s ním nezjedol mericu soli.“

No, to budem musieť asi trošku vysvetliť. Merica, bola drevená truhlica, do ktorej vošlo asi 90 litrov niečoho. Mohla to byť múka, pšenica alebo soľ. Aby ste mali lepšiu predstavu, tak 1 kg soli, nie je 1 liter, ale asi iba ¾ litra. To znamená, že do jednej merice vošlo asi 120 kg soli.

Teda mohli by sme povedať: Kým si s kamarátom nezjedol aspoň 120 kg soli, tak to ešte ani nie je tvoj kamarát.

Toľko soli to sa nedá zjesť len tak na posedenie. Iste dobre viete, že soľ sa je iba po troške. Pri varení sa môže dať lyžička soli, niekde len malá lyžička a častokrát si osolíme chlebík len štipkou soli. Zjesť 120 kg soli, to nejaký ten čas trvá. A popritom s tým človekom všeličo si poviete, všeličo zažijete až sa z vás stanú ozajstní priatelia.

A Pán Ježiš sa takto zjavil apoštolom, ako priateľ s ktorým si sadli k stolu, s ktorým si zajedli, dobre sa porozprávali a všeličo spolu zažili. On sa im neprisnil v noci, keď spali, alebo nezjavil sa im ako nejaké vzdialené svetlo, či nejaký prízrak. Nie. On prišiel k nim ako človek, ktorý s nimi chce jesť, rozprávať sa a prežívať radosti i ťažkosti života. Tak tomu bolo pred jeho umučením i po zmŕtvychvstaní. Oni spolu zjedli mericu soli a stali sa skutočnými priateľmi.

Potom sa apoštoli rozišli do sveta a ohlasovali radostnú zvesť, že Ježiš Kristus vstal zmŕtvych. A niektorí tomu uverili. Ale našli sa aj takí, ktorí povedali: „Nevstal zmŕtvych.“ Ale oni im povedali: „Ale vstal. On naozaj vstal zmŕtvych.“ A možno ich chceli všelijako podplatiť: „Dám ti desať zlatých dukátov, ak už nebudeš hovoriť o Ježišovi, že vstal zmŕtvych.“ „Dám ti sto zlaťákov.“ A nepomohlo to. Apoštoli ohlasovali, stále tú pravdu, ktorej boli svedkami: „On vstal zmŕtvych.“ Tak ich teda začali zastrašovať: „Ak ešte budete hovoriť o Ježišovi, tak vás uvrhneme do žalára.“ A oni hovorili o Ježišovi ďalej. Tak ich uvrhli do žalára. No oni i tam hovorili o Ježišovi a ohlasovali Krista vojakom, čo ich strážili a spoluväzňom. Tak im teda povedali: „Ak ešte raz budete hovoriť o tom že Ježiš vstal zmŕtvych, tak vám zoberieme aj život. Ale oni ani pod touto hrozbou neprestali hlásať radostnú zvesť, lebo vedeli, že je pravdivá. Že to nie je ich výmysel, ale že to je skutočná pravda, za ktorú sú ochotní aj zomrieť. A tak všetci okrem Jána podstúpili mučenícku smrť. A Ján zomrel vo vyhnanstve, teda v otroctve.

Mám na vás ešte niekoľko otázok. Okrem týchto jedenástich apoštolov, mohol sa niekto ešte stať svedkom Ježišovho zmŕtvychvstania? Alebo môže sa ešte dnes niekto stať takýmto svedkom? A mohli by ste sa vy stať svedkom Ježišovho zmŕtvychvstania?

Verím, že to pre vás nie sú až také ťažké otázky a že ste sa nenechali pomýliť a odpovedali ste: „Áno. Môžem sa stať aj ja svedkom Ježišovho zmŕtvychvstania.“

Ale ako? Ako sa môžete stať svedkami Ježišovho zmŕtvychvstania? Možno vás teraz napadá veľa rôznych spôsobov ako, ale ja vám to poviem veľmi jednoducho. Svedkom Ježišovho zmŕtvychvstania sa môžete stať tak, že spolu s Ježišom zjete aspoň mericu soli. Aspoň 120 kg soli. Teda ak ho pozvete do svojho života a každý deň budete s ním stolovať, rozprávať sa a zažívať radosti i ťažkosti svojho života. Po istom čase sa vám Ježiš stane skutočným priateľom a vy sa stanete tiež jeho priateľmi. Ba viac, stanete sa svedkami jeho zmŕtvychvstania. A to vám zo srdca prajem.


(zväčšiť kliknutím na obr.)
                                      Ruženec- modlitba srdca

 

    V nemeckom meste Ausburg sa nachádza zaujímavý obraz         zobrazujúci Matku Božiu stojacu na oblaku a obklopenú anjelmi, ktorí jej podávajú bielu stuhu. Táto stuha je však veľmi poprepletaná a plná uzlov. Panna Mária ju berie do svojich rúk a z nich už vychádza stuha rovná, bez uzlov a kazov. V pravom dolnom rohu obrazu sú zachytené maličké, takmer neviditeľné postavy Adama a Evy, ako ich anjel vyháňa z raja. 

Obraz je umeleckým znázornením slov sv. biskupa Ireneja:  „Čo neposlušnosťou Eva zauzlila, rozviazala Mária poslušnosťou.“Tento pohľad na umelecko-sakrálny obraz nás môže, nadchnúť myšlienkou prehĺbenia vzťahu k Matke Božej prostredníctvom modlitby sv. ruženca, ktorému je zvlášť zasvätený mesiac október. Nemusíme sa báť povedať, že ruženec, aj napriek svojej starobylosti, patrí do rúk každého kresťana. Áno, počuť rozličné hlasy proti, ale pripadá mi to ako s biblickým Námanom zo Sýrie, ktorý opovrhol obyčajným kúpeľom v Jordáne na návod proroka Elizea, aby sa uzdravil z malomocenstva. Zdalo sa mu to príliš jednoduché, aby on, bohatý a vážený človek, absolvoval kúpeľ v rieke. Existujú kresťania, ktorí konajú ako Náman: ja, teológ, zrelý kresťan a vy idete na mňa s ružencom ? Netreba však zabúdať, že aj 15 tajomstiev ruženca je Bibliou a aj modlitby Otče nás, Zdravas a Sláva majú biblický základ. V modlitbe sv. ruženca sa nám predstavujú nielen dejiny spásy od počatia, cez jeho pozemský život, utrpenie a slávne vzkriesenie, ale v jednotlivých tajomstvách sa predstavuje celá naša životná púť, popretkávaná rozličnými udalosťami, ktorých riešenie nie je vždy v našich rukách. Ak svoje zauzlené komplikované životné osudy vložíme do rúk Matky Božej, verme, že riešenie a vždy nájde. Či azda aj dnes neplatia slová veľkého šíriteľa úcty k Bohorodičke, sv. Bernarda z Clairvaux: „Mariánsky ctiteľ nezahynie !“. Mnohí sme to už zakúsili viackrát.

Želám Vám bratia a sestry, aby sa tento objav lásky: per Mariam ad Jesum- cez Máriu k Ježišovi, opakoval neustále v našom živote. 

                                                Mons. Ján Bučík, farár


        Povedzte to skôr

On bol silný. Chlapisko s hromovým hlasom a prudkými spôsobmi. Ona bola útle a nežné žieňa. Zobrali sa. On sa snažil, aby jej nič nechýbalo, ona sa starala o domácnosť a vychovávala deti, Príbeh ako mnoho iných..... Keď boli všetky deti zaopatrené, žene zmizol úsmev z tváre, slabla a stávala sa čoraz priesvitnejšou. Nechutilo jej a čoskoro zaľahla do postele. Ustarostený manžel ju zaviezol do nemocnice. Prišli lekári, neskôr špecialisti. Nikomu sa nepodarilo zistiť, akú má chorobu. Potriasali hlavami a hovorili „Hm?“. Posledný odborník oznámil mužovi: „Povedal by som... jednoducho....., že vašej manželke sa už nechce žiť“. Muž si bez slova sadol k manželkinej posteli a chytil ju za ruku. Útla rúčka sa stratila v  mužovej veľkej dlani. Potom jej svojim hlbokým hlasom dôrazne povedal: „Nezomrieš“ „Prečo?“ spýtala sa potichu svojim tenkým hlasom. „ Lebo ťa potrebujem!“. „ A prečo si mi to nepovedal skôr?“. Jej stav sa zlepšoval. A odvtedy sa cíti dobre. Lekári a špecialisti sa stále pýtajú, aká to bola choroba a aký liek ju vyliečil tak rýchlo.

Nikdy nečakaj, že niekomu povieš až zajtra, že ho miluješ. Urob to hneď. Nemysli si, že tvoja mama, tvoj otec, tvoja žena, tvoj muž.... to aj tak vedia. Možno to vedia. Teba by unavilo, keby ti to niekto opakoval? Nepozeraj na hodinky. Zdvihni telefón, mobil: „To som ja, chcem ti povedať, že ťa mám rád“. Stisni ruku osobe, ktorú miluješ, a povedz:“ Potrebujem ťa. Mám ťa rád, milujem ťa, ľúbim ťa...“. Láska je život. Jestvuje kraj mŕtvych a kraj živých. Líšia sa len láskou. Rozoznáš ich podľa nej.

                                                                                         /Bruno Ferrero/



Päťročný Janko sa hral v záhrade, kým otec sedel v tie­ni a čítal noviny. Otec zdvihol oči a videl syna, ktorý sa celou silou usiloval presunúť veľký kvetináč s kvetmi, väčší než on sám. Chlapec sa snažil, zasa sa pokúsil, hneval sa, celý očervenel, ale kvetináč nedokázal posunúť. Napokon sa ho otec spýtal:
- Naozaj si použil všetky svoje sily?
- Áno, otec!
- Veruže nie. Nepožiadal si o pomoc.
Veľkým pokušením je žiť tak, akoby Boh neexistoval, a veriť, že sa zaobídeme aj bez neho.               ( z knihy: Veľké pravdy v malých príbehoch)
 

 

                  Zametač ulíc

    Žil raz istý zametač ulíc, ktorý svoju prácu vykonával svedomito a s radosťou. Keď zametal ulice, konal tú prácu spokojne, systematicky a precízne. Počas dlhých rokov práce získal mnohé skúsenosti, o ktoré sa rád podelil so svojimi poslucháčmi. Tu je jedna rada od múdreho zametača:

Niekedy má človek pred sebou veľmi dlhú ulicu. Vtedy si myslí: Bože môj, ja túto ulicu nikdy nedokončím. Potom sa začne ponáhľať, začína zametať stále rýchlejšie, no z ulice vôbec neubúda. Začína byť nervózny a nakoniec padá od únavy. Ulica však čaká na jeho metlu. Toto je zlá metóda. Nie je možné myslieť na celú ulicu naraz. Treba myslieť len na najbližší krok, na najbližší nádych, na najbližší pohyb metly. To prináša radosť. Takýmto spôsobom ani nezbadáš, ako krok za krokom prejdeš celú ulicu.        

                          (z knihy: O kázni a dáždnikoch)

 


Každodenná láska                  nepozná dovolenku.

Milí priatelia, je tu čas dovoleniek, prázdnin, oddychu. Po dlhotrvajúcom celoročnom pracovnom alebo študijnom nasadení, sme vnútorne radi, že ten čas už prišiel.  Hlavou nám už víria najrôznejšie myšlienky a nápady, ako by sme mohli túto dobu čo najlepšie prežiť. Veď počas pracovných týždňov nemali sme veľakrát dostatok času ani na seba, ani na svojich blízkych. Boli sme zavalení svojou prácou, starosťami problémami. Často krát sme popri tom pozabudli žiť z hodnôt našich vzájomných vzťahov a z krásy prostredia, ktoré je okolo nás. V týchto dňoch si to chceme všetko vynahradiť. Túžime letné dni naplniť oddychom, zregenerovaním svojich síl a spoznávaním nových miest. Je to správne a ak k tomu pridáme naše túžby upevniť manželské, rodinné a vzájomné vzťahy, je to priam chvályhodné. Žiaľ, vyskytujú sa aj iné prípady. V jednom letnom tábore si deti robili „ letný denník“. Každá stránka znamenala nejakú úlohu, ktorú bolo treba splniť. Témou jednej stránky bola „modlitba, ktorú si každý mal zložiť“. Tu je jedna z nich, ktorú napísal 16-ročný chalan :“ Pane, ja sa neviem modliť, nik ma to nikdy nenaučil ! Ani teraz neviem, čo ti povedať. Jestvuješ vôbec ? Ak jestvuješ, prečo sa mi neukážeš ? Možno žiadam priveľa. Končiare, moria, kvety, celé stvorenie hovorí o tebe, a ja nie som schopný ťa objaviť. Hovorí sa, že aj láska je dôkazom, že jestvuješ . Možno práve preto som ťa ešte nestretol. Ešte ma nik nemiloval, aby som pocítil tvoju prítomnosť. Pane daj mi stretnúť sa s láskou, ktorá ma privedie k tebe, s láskou úprimnou, nezištnou, veľkodušnou a vernou, ktorá by bola tak trochu tvojím obrazom.“ Sú  dni v našom živote, kedy si všímame deti a druhých ľudí možno intenzívnejšie napr. Deň detí, Mikuláša. Vianoce, rôzne rodinné oslavy. Životná cesta s nimi neznamená len sviatočné zastavenie sa pri míľnikoch, ale je to každodenná cesta lásky, ktorá dovolenky ani prázdniny nepozná. Avšak letné dovolenkové a prázdninové dni nám ponúkajú príležitosť, kedy si to omnoho viac môžeme uvedomiť a prežiť s našimi najbližšími nezabudnuteľné dni plné krásy, lásky a pohody. Takéto hodnotné letné dni vám, milí priatelia, zo srdca prajem a žičím. K tomu Vám žehnám.

                                           Mons. Ján Bučík farár

 


Srdce - symbol lásky

    V mesiaci júni máme možnosť vo väčšej miere uvedomiť si to, čo nám je ťažké uveriť: že Boh nás miluje. Syn Boží nám priniesol Božiu lásku. Preto je nepochopiteľný. Nič totiž nie je také záhadné a tajomné ako láska. Je ako med: okúsime kvapôčku- sme nasýtení, a predsa hladní. Cirkev nás v tomto čase upozorňuje na Ježišovo Srdce, ktoré je symbolom lásky. Srdce - najdôležitejší orgán, ktorý pracuje neúnavne - veľmi výstižne vyjadruje Ježišovu lásku, ktorá sa prejavuje voči všetkým neustále. Preto celý mesiac je venovaný Božskému Srdcu Ježišovmu. Je to iste vhodné, pretože ak je láska opravdivá, má byť obojstranná - opätovaná, a myslím si, že zo strany človeka nikdy nepochopíme nekonečnosť Ježišovej lásky voči nám ľuďom. Možno dnešnému pretechnizovanému človekovi sa zdá srdce sentimentálnym symbolom, aj keď musíme priznať, že sú hodnoty, ktoré môžeme pochopiť len logikou lásky. Ako potvrdzuje i veľký vedec Pascal, ktorý hovorí: „ Aj srdce má svoje dôvody.“ Predsa pri oslave Ježišovho Srdca - teda jeho lásky - nechceme zostať len pri agitovaní pre lásku. To ani nie je potrebné, pretože ako píše sv. Augustín: „ Niet človeka, čo by nemiloval, len je otázne, čo milujeme. Preto nás nik nebude nabádať, aby sme milovali, iba aby sme si volili, čo budeme milovať.“ Preto túžba správne milovať, to znamená správne a hodnotne žiť, nás privádza k Ježišovi. Veď naše obrátenie, celý náš kresťanský život i naše posväcovanie závisí od hlbšieho poznania Ježiša Krista. Poznania, ku ktorému sa dostaneme prostredníctvom jeho lásky, ktorej symbolom je jeho Srdce. Srdce, ktoré je živé a bije pre každého jedného z nás, bez výnimky. Kiežby úcta symbolu Ježišovej lásky prenikla náš život natoľko, žeby sme sa stali podobnými Ježišovi Kristovi vo vzťahoch k iným v slúžiacej láske. K tomu nech nám On sám pomáha svojím požehnaním.

                                                    Mons. Ján Bučík, farár


Tajomstvo Raja

Jedno slovenské príslovie hovorí: “Dvakrát meraj a raz strihaj“ Dobre ho poznáme a o jeho múdrosti niet diskusie. Avšak o čo viac by pravdivosť spomenutého príslovia mala platiť o našich slovách. Vypovedané slovo totiž už nevrátime späť a koľkokrát si ani neuvedomíme, ako by sme sa nevhodným slovom niekoho mohli dotknúť, ba nebodaj ho i zraniť. A tak aj pred nami je vždy úloha, aby sme naše slová dokázali odmerať najskôr v našej mysli. Skôr než ich vyriekneme, skôr než ich odstrihneme z našich úst. Lebo nevhodné slovo môže spôsobiť veľmi vážne situácie. Originálnym spôsobom nás na to upozorňuje jedno krátke rozprávanie: Jeden statný, sebavedomý, drsný vojak navštívil mnícha a spýtal sa ho: „Vysvetli mi, čo je to peklo a čo raj!" Mních pozdvihol oči, pozrel  sa na mocného bojovníka a odpovedal s veľkým opovrhnutím: „ Tebe mám vysvetľovať, čo je to peklo a čo raj? Tebe by som nemohol vysvetliť vôbec nič. Si špinavý a hlúpy. Si hanbou všetkých vojakov. Choď, nech ťa už nevidím, pretože ťa nemôžem zniesť." Vojak sa rozzúril. Tvár mu vzkypela, začal sa chvieť a nebol schopný vydať kúsok hlások, pretože takúto reakciu vôbec nečakal. Vytiahol šabľu a chystal sa mnícha zabiť..." A to je peklo!“ zamrmlal mních. To vojaka zastavilo. Zrazu si uvedomil cit a odovzdanosť tohto mnícha. Veď bol ochotný obetovať vlastný život, len aby mu ukázal, čo je to peklo! Vojak pomaly spustil šabľu a v jeho duši sa rozhostil mier a pocit vďačnosti. „A to je raj," v tichosti dodal mních. Milí priatelia, do takéhoto “rajského stavu“ ľudských vzťahov plných mieru, pocitu spolupatričnosti a vďačnosti, nás chcú privádzať taktiež múdrosti našich predkov. Vedomí si tejto skutočnosti, využime aj v dnešný deň naše slová, aby sme vytvárali „ pozemský raj a pohodu“ našimi milými slovami všade tam, kde sa dnes objavíme. Prajem pekné a požehnané dni.      

                                                                Mons. Ján Bučík- farár

 

 


V týchto dňoch si pripomíname, akým úžasným darom je Duch Svätý! Ježiš sa zjavil po svojom zmŕtvychvstaní apoštolom, dýchol na nich a hovoril im: Prijmite Ducha Svätého. (Jn 20,22)

Ježiš túži vdýchnuť toho istého Ducha a s ním Božiu „energiu" aj nám! A nielen dnes, ale každý jeden deň nášho života nám ponúka tento jedinečný dar. Blízka prítomnosť Ducha Svätého a jeho dary nás robia schopnými poznávať stále lepšie Ježiša, kráčať v jeho šľapajach a pomáhajú nám dosiahnuť svätosť života.

Príď Duchu Svätý a naplň nás svojou prítomnosťou.

( Spracované podľa knihy: Každý deň s Božím Slovom)


Vždy znovu na štart

“  Na konci aj toho najdlhšieho života,       sme ešte stále len začiatočníci”.

     Kardinál Newman

Filmová scéna: Ona bola vdova. On šofér nákladného auta. Spoznali sa, keď boli obaja osamelí a hneď sa začal odvíjať ľúbostný príbeh. Toho večera jej chcel darovať srdce z marcipánu, ale nič sa mu nedarilo. Letný večer bol horúci, on zrobený, nervózny, nešikovný a priveľmi rozrušený, aby jej mohol vyznať lásku. Jednoducho nenachádzal správne slová. So slzami v očiach povedal: “ Pôjdem na chvíľu von a prídem ešte raz dnu a začnem všetko od začiatku.” Také jednoduché to pravdaže s novým začiatkom vždy nie je. Ale možno je to najdôležitejšie umenie v živote. Vedieť začínať vždy odznova. Vedieť sa vždy vrátiť na štart. Koniec dobrý- všetko dobré, to je pravda. No tomu, kto pokazí už štart, nepomôže ani najrýchlejší šprint na konci. Nijaký omyl by nám nemal vziať odvahu. Ak sa nezmenilo miesto, na ktorom sme mali niečo vykonať, určite sa zmenil čas. Čo nebolo možné v minulosti, podarí sa možno v prítomnosti. Smrť už stála predo dvermi a svätý František ešte volal bratom: “ A teraz, bratia, začnime odznova.”

Priatelia, nech ani nám nikdy nechýba odvaha v živote. Ak má Boh trpezlivosť s nami a dáva nám šancu znova začínať, majme ju aj my. Nepremárnime svoj "čas".

Prajem Vám veľa úspechov pri každom novom “štarte”.

                                                                                                      

                                                          Mons. Ján Bučík,farár

 


Krížová cesta z Pohorelej  na Veľký piatok v Koloseu (3.4.2015)

Krížová cesta z Pohorelej - titulná stránka brožúrky na Veľký piatok 2015 v Koloseu

Celá originálna brožúrka krížovej cesty aj s obrazmi  TU !!!!

Tento rok bude mať krížová cesta, ktorú sa Svätý Otec František bude modliť spolu s veriacimi na Veľký piatok v Koloseu niečo spoločné aj so Slovenskom. Obrazy výjavov krížovej cesty v brožúrke s textami meditácií, ktorú budú mať veriaci v Ríme k dispozícii, pochádzajú totiž z kostola Sedembolestnej Panny Márie vo farnosti Pohorelá v Rožňavskej diecéze. Ako dar pre kostol dali v roku 1927 obrazy namaľovať rodáci z Pohorelej, ktorí pracovali v Amerike. Séria 14 výjavov v klasických kompozíciách, vytvorená technikou oleja na plátne (95x125 cm) pochádza z ateliéru Jozefa Neškudlu v Jablonnom nad Orlicí. Obrazy sú zasadené v ozdobných rámoch (124x225 cm) z politúrovaného dreva so zlátenými ornamentmi.

Ako je známe, pri pobožnosti Krížovej cesty v rímskom Koloseu, ktorú sa Svätý Otec František bude modliť spolu s veriacimi na Veľký piatok so začiatkom o 21.15 zaznejú meditácie Mons. Renata Cortiho, emeritného biskupa severotalianskej diecézy Novara, ktorý dal svojím zamysleniam názov „Kríž – žiarivý vrchol lásky Boha, ktorý nás stráži. Aj my sme povolaní byť strážcami z lásky“.


Za pokoj našich dní

„Dnes nemôže byť hodina pomsty a nepriateľstva: nastala chvíľa milosrdenstva a odpúšťania. To je pravá sila duše a jej mladosti (Ján XXIII.).

V duchu týchto slov si po tieto dni pripomíname koniec druhej svetovej vojny v európskych krajinách. Sú to chvíle, ktoré môžu osloviť aj nás, aby sme si uvedomili, že 8.máj môže i nás viesť k spomienke na obete, ktoré si vojna vyžiadala. A je na mieste zamyslieť sa nad významom pokoja a mieru v živote ľudstva. Tak ako spoločnosť, medzinárodné organizácie, Cirkev, tak i jednotlivci majú byť hlásateľmi pravéhomieru medzi národmi. Treba pokračovať v službe ľudstva, v službe mieru  na svete v plnej pokore. Mier je domom, v ktorom môžu všetci prebývať. Je ako dúha, ktorá spája nebo so zemou. Aby však táto budova mohla pevne stáť, musí sa opierať o štyri stĺpy: musí sa zakladať na pravde a na zásadách spravodlivosti: musí byť oživená a doplnená láskou a stavaná v ovzduší slobody. Mier medzi národmi, ale pramení z pokoja a vzájomnej spolupatričnosti medzi jednotlivcami, bez predpojatosti vo farbe pleti, národnostnej príslušnosti či náboženského vierovyznania.. Pričiňme sa preto i my v našom prostredí o pokojný zajtrajšok, kde v druhom človekovi budeme vidieť vždy svojho blížneho, pretože za pokoj sa musí platiť: mier sa nebuduje slovami, ale obetami a láskyplným zriekaním sa, ktoré sa týka všetkých. A nemožno ho dosiahnuť čisto ľudskými silami: on je darom Božím. O tento dar v tieto dni prosme, aby „ Boží pokoj, ktorý prevyšuje každú chápavosť, uchránil naše srdcia a naše mysle“(porov.Flp 4,7)., aby sme o druhom vo svojom srdci nikdy zle nezmýšľali. A pripojme sa k modlitbe, ktorú povedal svätý pápež Ján Pavol II 25.2.1981 v Hirošime, na mieste, kde vybuchla prvá atómová bomba. Nech jej slová rezonujú stále medzi národmi i medzi jednotlivcami:

„Bože, počuj môj hlas, pretože je hlasom všetkých obetí vojen a násilia, je hlasom všetkých detí, ktoré trpia a budú trpieť, ak národy budú skladať svoju nádej do zbraní a vojen, počuj môj hlas za všetkých ľudí, čo nechcú vojnu a sú ochotní kráčať cestami pokoja. Daj nám schopnosť a silu vedieť odpovedať láskou na nenávisť, úsilím o spravodlivosť na každé neprávo, vyhľadávaním pokoja na každú vojnu. Bože, počuj môj hlas a udeľ svetu navždy svoj pokoj ! „

                                       Mons. Ján Bučík-farár          


Poznať cestu domov

Ak by sme znenazdania dostali otázku: Poznáte cestu domov?", udivení by sme nechápali, čo to má znamenať. Kvôli čomu je tu taká banálna otázka? Predsa z mnohých ciest cestu domov poznáme najdôvernejšie- povedali by sme priam naspamäť. Inak je to však s nami, ak sa ocitneme v nejakom neznámom prostredí, alebo sa chceme prejsť po turistickej ceste, po ktorej sme ešte nešli. Radšej si vtedy vytiahneme mapu a pozrieme si cestu, po ktorej máme ísť. Avšak v prostredí známom i neznámom nachádza sa aj samo ľudstvo. Oddávna si človek kladie otázky: Kto som", Odkiaľ som" a Kam smerujem?". Snaží sa dať si na ne správnu vyčerpávajúcu odpoveď. Veľkonočné obdobie, ktoré v týchto jarných dňoch prežívame, nám však okrem opravdivej veľkonočnej radosti ponúka aj odpoveď na tieto otázky. Na tento dopyt človeka však neodpovedá človek, ale sám Boh. Veď Ježišovo zmŕtvychvstanie je jasnou a nezvratnou odpoveďou na otázky človeka. Skrze neho sa objasňuje záhada utrpenia a smrti, lebo je to on, ktorý nad tým všetkým zvíťazil. Ľudská smrť vo svetle Vzkrieseného, sa už nejaví ako tragický koniec, ale ako brána a pozvanie domov". On nám teda ukazuje správny smer k vytúženému cieľu. Je to skratka Zmŕtvychvstalý, ktorý svetu, ľudstvu i jednotlivému človekovi osvetľuje cestu, dáva jej zmysel a utvára náš život zmysluplným a hodnotným. To je preto tá cesta domov", ktorú chceme spamäti poznať a na ktorú, chceme vykročiť každé nové ráno, ktoré nám Boh dopraje. Tak šťastnú cestu priatelia.

Mons. Ján Bučík farár

 


Ľubomír Družbacký

AKO SA DAMIÁN POSTIL

Do školy na Rovnej ulici chodí žiak Damián. Pán Boh má s ním veľký plán. Chce, aby bol z neho dobrý človek. Zajtra na štvrtej hodine majú písomku z vlastivedy. Damiánovi sa dnes však nechcelo učiť. Radšej sa išiel hrať s kamarátmi. Domov sa vrátil až večer, keď na učenie už naozaj nebolo času. V posteli si ale povedal: „Pomodlím sa a snáď mi Boh zajtra na písomke pomôže. A možno učka nepríde do školy. To by bolo najlepšie. Ó, Bože, nech nepríde.“

Ráno však pani učiteľka v škole bola. Ráno sa toho stalo viacej. Keď bol ešte Damián doma, dala mu mamka do školy chutnú desiatu. Ale Damián si povedal: „Počul som o tom, že pôst obmäkčí Boha. Ja tú desiatu dnes jesť nebudem, snáď sa Boh nado mnou zmiluje a učka tú písomku nedá. Možno, že ju zabudla doma, alebo ju ešte len zabudne v zborovni. Ó, Bože, keby ju tak zabudla.“ 

Prišla štvrtá hodina a prišla aj pani učiteľka a ani na písomku nezabudla. Damián skoro nič nevedel. Niečo napísal, ...ale či dobre?

Po hodine čakali na žiakov tety kuchárky s chutným obedom. Damián bol už poriadne hladný, ale povedal si: „Nejako to musím dnes vydržať aj bez obedu. Taký veľký pôst si Boh musí všimnúť. Iste sa nado mnou zmiluje a učka nám tie známky do klasáku nezapíše. Veď aj ostatní to napísali zle. Ó, Bože, keby nám ich nezapísala.“ A Damián vydržal aj bez obedu.

Keď prišiel domov, v sestrinom stolíku našiel čokoládu. Jeho sestra Janka ju dostala k meninám. Damián bol teraz už fakt poriadne hladný a tak si povedal: „No, veď dnes som sa už dosť postil. Boh sa určite zmiluje. Veď tá písomka bola aj tak strašne ťažká a skoro nikto nič nevedel. To predsa musí pochopiť aj tá naša učka a dá nám ju napísať ešte raz. Však, dobrý Bože?“ A zjedol celú čokoládu. 

Na druhý deň dostal Damián z písomky guľu a dostal ju do žiackej aj do klasáku. A Damián sa pýtal Boha: „Bože, ja som sa tak modlil a ty si to nevidel? Ja som sa tak postil a ty si si to ani len nevšimol? Desiatu som nezjedol. Obedu som sa ani nedotkol...“

Ale Boh mu skočil do reči a povedal mu: „Damián, všetko som videl. No mne sa takáto modlitba, ani takýto pôst nepáčia. Ani tvoje skutky sa mi nepáčia.“

„Nepáčia a prečo?“ opýtal sa prekvapene Damián.

Boh mu na to povedal: „Celý čas si hľadal len to, čo si sám chcel. Neučil si sa, lebo ty si sa chcel hrať. A ja som ti na to dal celé popoludnie. Desiatu, si nezjedol a obedom si pohrdol, a ja som ťa nimi chcel nasýtiť. A doma si zjedol, čo nebolo tvoje.“

„Áa, myslíš tú čokoládu...,“ spomenul si Damián.  „Tak prepáč. Doma mám vo svojom stolíku čokoládový perník, keď prídem domov dám z neho polovicu svojej sestre.“

„Polovicu? Ale veď ty si jej zjedol celú čokoládu,“ namietal Boh.

„Dobre teda, tak jej ho dám celý,“ privolil Damián. Aj keď vedel, že to bude pre neho poriadne ťažké. Zrieknuť sa svojho perníka a k tomu ešte celého...

„No vidíš, to je pôst, ktorý sa mi páči,“ pochválil ho Boh. „ A modliť sa nebudeš tak ako doteraz...“

„A ako?“ zarazene sa opýtal Damián.

Boh povedal: „Modliť sa budeš takto: Otče náš, ktorý si na nebesiach, nie moja vôľa, ale tvoja vôľa nech sa stane. Amen.“

„To je všetko?“ opýtal sa opatrne Damián.

„Ešte niečo. Budeš sa poctivo učiť, lebo to je moja vôľa,“ povedal Boh a Damián sa zamyslel.

 


 

Ako chlapec Samuel počúval Pána

Samuel spal v Pánovom chráme, kde bola Božia archa. Tu Pán zavolal Samuela a on odpovedal: „Tu som.“ Pribehol k Helimu a vravel: „Tu som, volal si ma.“ On odvetil: „Nevolal som ťa. Choď spať!“ Odišiel teda a spal ďalej. Pán znova zavolal Samuela. Samuel vstal, šiel k Helimu a vravel: „Tu som, volal si ma.“ On odpovedal: „Nevolal som ťa, syn môj. Choď spať!“ Samuel totiž ešte nepoznal Pána, ešte sa mu nezjavilo Pánovo slovo. Pán zavolal Samuela znova, tretí raz. On vstal, šiel k Helimu a vravel: „Tu som, volal si ma.“ Vtedy Heli pochopil, že chlapca volá Pán, preto povedal Samuelovi: „Choď spať a ak ťa znova bude volať, povedz: ‚Hovor, Pane, tvoj sluha počúva.‘“ Samuel teda odišiel a spal na svojom mieste.Pán prišiel, zastal si a volal ako predtým: „Samuel, Samuel!“ A Samuel povedal: „Hovor, tvoj sluha počúva.“

Samuel rástol a Pán bol s ním. Ani jedno jeho slovo nepadlo na zem.

(1 Sam 3, 3b-10.19)

 

Milé deti, zaiste ste pochopili z tohto textu, čo sa prihodilo chlapcovi Samuelovi. Prihovoril sa mu Pán, Boh. Samuel bol ešte dieťa. A čo sa stalo jednému dieťaťu, prečo by sa nemohlo stať aj inému. Veru tak, deti, pokojne sa to môže stať aj vám. Aj vám sa môže prihovoriť Pán.

Že ako? Možno veľmi podobne ako Samuelovi, alebo si nájde úplne iný spôsob. Napríklad sa vám prihovorí v modlitbe, pošle vám nejakú myšlienku. Možno k vám prehovorí vo svedomí, lebo svedomie je hlas Boží v nás. Alebo k vám prehovorí cez nejakého človeka, podobne ako kedysi hovorieval k svojmu národu skrze svojich prorokov. A kto by mohol byť tým človekom? Mama, otec, starí rodičia, kňaz, pán učiteľ alebo pani učiteľka, možno kamarát,...

Z textu sa dozvedáme, že Boh hovorí aj k deťom. Preto vznešenosť liturgie, čítania, a tiež aj príhovor kňaza sú aj pre vás deti. Koniec-koncov vidíte to sami, že Kristus sa ponúka v Eucharistii aj deťom.

Samuel povedal „Hovor, tvoj sluha počúva.“ A Samuel počúval Pána tak, že „ani jedno jeho slovo nepadlo na zem“.

Milé deti, rozpoviem vám príhodu, ktorú som raz zažil so svojou manželkou Katkou. Stalo sa to v lete na námestí v Košiciach. Okolo obeda sme už boli unavení z dlhého chodenia po meste. Kúpili sme si teda 5 rožkov a krabičku trojuholníkového syra a išli sme si oddýchnuť k veľkej spievajúcej fontáne. Sadli sme si na lavičku a zaháňali sme hlad. Keď sme už dojedali, pribehlo k nám malé asi 6 ročné rómske dievčatko. Prosilo nás, či by sme jej voľačo nedali. V igelitovom vrecku sme mali ešte jeden rožok a tak sme sa pozreli obidvaja na seba a spoločne sme uznali, že ten rožok je vlastne navyše. A dali sme ho dievčatku. Dievčatko s rožkom v ruke od nás odbehlo asi na 20 metrov. Odrazu k nemu pribehlo asi päť o trošku starších rómskych chlapcov. Navzájom si poukazovali, kto čo zatiaľ stihol vyžobrať. Chlapcom v rukách štrngalo zopár drobných mincí. Po krátkej chvíľke sa chlapci opäť rozutekali každý svojou stranou. Iba dievčatko s rožkom tam zostalo stáť samé. V súťaži o to kto viac vyžobre prehralo. Chlapci mali peniaze, a ono iba rožok. Dievčatko zhodou okolností stálo poblíž smetného koša. Vystrelo ruku s rožkom nad kôš a pozrela sa na mňa. Dívali sme sa jeden na druhého priamo do očí. Ona na mňa a ja na ňu. Aj moja manželka sa na ňu uprene dívala. Čakali sme, čo urobí. Po chvíli otvorila dlaň a rožok padol do koša.

Tento príbeh som raz rozprával aj deťom na náboženstve. Dobre to poznáte, deti, ako to v škole chodí. V triede je niekoľko žiakov, ktorých to zaujíma a potom veľa takých, ktorých nezaujíma vari nič. Jedno dievča, z tej druhej skupiny, zareagovalo na moje rozprávanie takto: „Ja by som ho zabila!“ No ja som tomuto dievčaťu na náboženstve povedal: „Ale veď ty robíš to isté. A ja ti dávam oveľa viac. Oveľa viac ako ten jeden rožok. A ty to všetko zahadzuješ do koša.“

Veru deti, Pán vám chce čosi povedať, chce vám čosi dať a má to veľmi veľkú cenu.

Milé deti, prajem vám, aby ani jedno Božie slovo vo vašom živote nepadlo na zem.

 

Ľubomír Družbacký

 

 


Veľká noc - brána k životu

Tajomstvo umučenia, smrti a Ježišovho zmŕtvychvstania, nás určite, milí priatelia, hlboko oslovilo a prinieslo do našich životov niečo veľmi obohacujúce. Veď čím viac naše vnútro je zachvátené povrchom každodenností, tým viac vo chvíľach, keď sa nechávame preniknúť večnými hodnotami, objavujeme novú prítomnosť v našom živote. Pri slávení Veľkej noci tomu nieje inak. Predstavme si, čo sa deje v Jeruzaleme na Veľkú noc. Skupina žien ide k hrobu. Zbadajú, že kameň je odvalený, idú dnu, vidia na pravej strane sedieť mladého muža v bielych šatách a počujú, ako hovorí Nie je tu." Peter a Ján bežia k hrobu a nájdu ho prázdny. Neskôr učeníci jasne a presvedčivo ohlasujú "Pán vstal z mŕtvych". Pýtame sa sami seba s teológom Henri J.M. Nouwenom, čo nám povie táto správa, najdôležitejšia v dejinách ľudstva, napríklad vo chvíľach, keď zakúsime, čo znamená stratiť človeka, ktorého sme nadovšetko milovali. Je nám nápadné, že nik z Ježišových priateľov - ani ženy, ani učeníci - ani v najmenšom nerátali, že by vstal z mŕtvych? Jeho ukrižovanie zničilo všetky ich nádeje a očakávania. Dokonca vtedy, keď sa im zjavil Ježiš, váhajú a ešte stále pochybujú, potrebovali sa presvedčiť, a to nielen Tomáš. Udalosť vzkriesenia Ježiša úplne prekonala ich predstavivosť. A predsa uverili - a ich viera zmenila svet. Nie je to nádherné posolstvo ? Nedáva nám to základ, že môžeme žiť v nádeji? Nečiní to smrť menej bolestivou a náš smútok menším? Ježišovi priatelia ho videli a počuli po onom veľkonočnom ráne iba niekoľkokrát, ale ich život sa úplne zmenil. Čo sa zdalo byť koncom, ukázalo sa ako začiatok, čo sa zdalo byť príčinou strachu, bolo podnetom k odvahe, čo sa javilo ako na podnet k zúfalstvu, stalo sa príčinou nádeje. Múr, ktorým je ohraničený náš život, nie je nepreniknuteľný, a hoci nemôžeme povedať so všetkou jasnosťou a presnosťou, čo je za tou bránou, predsa sa rozhodne mení význam toho, čo robíme a hovoríme na našej ceste k tejto bráne. Kiežby nás toto vedomie obohacovalo, priatelia, nielen pár dní po Veľkej noci, ale nech je pre nás vždy svetlom na našej životnej, často neľahkej ceste.

Vyprosujem Vám veľa duchovnej radosti v živote.          Mons. Ján Bučík, farár

 


Ako sa Damián postil - pre deti TU klikni!!!

Tvoje utrpenie mi otvorí oči

     Pane Ježišu Kriste, ty si pre nás trpel. Trpel si aj pre mňa. Neviem prečo si musel ísť krížovou cestou, spoznávam v nej však tvoju lásku k nám, ktorú si mal až do konca. Pred obmedzenosťou ľudí si mohol predsa uniknúť. Pri pohľade na svoje utrpenie žasnem nad tým, ako ma miluješ. Svoj život si riskoval aj pre mňa. Obetoval si sa aj pre mňa.
    V tvojich očiach mám hodnotu. Chcem preto v tomto predveľkonočnom čase uvažovať o tvojej láske pri pohľade na tvoje utrpenie. Tvoje utrpenie mi otvára oči a ja vnímam vlastné utrpenie a trápenie mojich blížnych. Ukazuješ mi, ako prijať všetko, čo ma denne pribíja na kríž. Otvára ma pre tajomstvo tvojej nepochopiteľnej lásky. Neviem, prečo ma postihuje trápenie a ani nad tým nepremýšľam. Predkladám ti svoje trápenie a prosím ťa: vylieč všetko, čo je vo mne polámané, a otvor moje srdce pre teba a moje pravé ja. Otvor moje srdce aj pre mojich blížnych, ktorí sami trpia alebo ich postihla ťažká strata, ktorá ich trýzni. Ty si trpel, aby si mohol byť stále s nami, dokonca aj na miestach, na ktoré Boh akoby zabudol. Premeň moje utrpenie a utrpenie tohto sveta na miesto milosti, kde pocítime tvoju lásku, ktorú nič nemôže zničiť. Amen.

                                                                                                       /Anzel Grϋn /

 


Pôst a jeho ovocie

Ani sa nestačíme čudovať, ako sa míňa deň za dňom. Vo všeobecnosti nám vystačia termíny označené v kalendári, ktoré nám pripomínajú naše povinnosti, ale často prejdeme okolo nich bez hlbšieho významu a bez toho, žeby nás atmosféra toho — ktorého dňa, ktorý bol spojený so životom ľudí celé stáročia,                           niečím oslovila.

Dnes vás pozývam, milí priatelia, spoločne sa v krátkosti zamyslieť nad významom liturgického obdobia, v ktorom sa nachádzame.

Pôst jestvoval skoro u všetkých náboženstiev, prejavoval sa abstinenciou alebo prísnou askézou. Často sa stával metódou, ako si získať priazeň Boha alebo božstiev a niečo určité dosiahnuť; povedzme koniec vojny, epidémie... Niekedy sa táto forma zbožnosti zneužila a degradovala len na vonkajší úkon.

Ako má chápať moderný kresťan tento podľa niektorých nie veľmi sympatický prostriedok zbožnosti?

Kto chce brať v dnešnom čase pôst vážne, musí rátať s tým, že pôst je čas odvahy a skúšky. Nejde vôbec o kilá, ktoré zhodíme pri zriekaní sa obľúbených maškŕt, ale ide o skúšku našej duchovnej veľkosti.

Ktosi prirovnal pôstne obdobie kontrole auta pred STK. Kto chce „prejsť" pri kontrole, musí ho skontrolovať, dať premerať jednotlivé hodnoty a chyby odstrániť. Myslím, že tento obraz, blízky dnešnému človeku, môže lepšie pochopiť obdobie, ktoré sa nám môže zdať pochmúrne a nie veľmi sympatické.

Kto sa chce správne postiť, musí si dať niekoľko nepríjemných otázok a usilovať sa na ne odpovedať tak, aby priniesli pozitívny efekt: Čo som si v priebehu času zvlášť obľúbil? Som na tom závislý? Nestal som sa azda otrokom nejakého zlozvyku? Na aký spôsob správania, na aké myslenie, na aké predsudky som si zvykol? Mám azda svoje obľúbené „papuče" a mám strach ich zmeniť? Alebo som si zvykol na „istoty", že by som bez nich nemohol žiť? Dôverujem si vôbec, že môžem ešte urobiť niečo nové? Ako to vyzerá s ľuďmi okolo mňa?

To všetko a ešte viac by vás malo viesť, milí priatelia, k hlbokému zamysleniu v tejto posvätnej pôstnej dobe. Bez toho nie je možné opravdivé pokánie.

Pôst by potom pre nás mal znamenať urobiť skúšku, či a nakoľko v tej - ktorej oblasti, ostávame slobodní uprostred týchto hodnôt, aj ochotu zrieknuť sa, a teda tréning k zmene spôsobu života. Znamenalo by to objaviť a spoznať panenskú pôdu, do ktorej môžeme vložiť budúcnosť kvalitnejšieho života.

Na túto cestu duchovného napredovania vám vyprosujem od Pána Boha hojnosť jeho milostí a požehnania.

Mons. Ján Bučík, farar

 

 

 

 

 


Svätý Otec na slávnosť Bohorodičky: Ježiš, Mária a Cirkev patria vždy spolu


Vatikán 1. januára (RV) Mária, Cirkev, pokoj – tieto tri témy dal pápež František do pozornosti pri svojom prvom eucharistickom slávení roku 2015. V homílii zdôraznil nerozlučný vzťah Ježiša, jeho Matky a Cirkvi a prítomných pozval prejaviť úctu Božej Matke opakovaným zvolaním. Slávnosť Panny Márie Bohorodičky v Bazilike sv. Petra mala v dnešný deň, ktorý je aj 48. svetovým dňom pokoja, univerzálny charakter. V niekoľkých jazykoch, vrátane čínštiny, tamilu, poľštiny, španielčiny a ďalších boli prednášané modlitby za dar pokoja, za tých, ktorí sú prenasledovaní pre svoju vieru, za úctu k životu a ľudskú dôstojnosť, a za všetky rodiny, predovšetkým za kresťanské matky a otcov, aby boli vedení Pánom pri výchove detí. Okrem cirkevných predstaviteľov, diplomatického zboru a veľkého počtu veriacich sa na slávnosti zúčastnili aj detskí koledníci z Nemecka, Rakúska a Švajčiarska, tzv. Sternsinger.

Plné znenie novoročnej homílie pápeža Františka:

„Dnes opäť prichádzajú na myseľ slová, ktorými Alžbeta vyriekla svoje požehnanie Panne Márii: «Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života. Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne?» (Lk 1,42-43)

Toto požehnanie prichádza v kontinuite s kňazským požehnaním, ktoré Boh odovzdal Mojžišovi, aby ho povedal Áronovi a všetkým ľuďom: «Nech ťa žehná Pán a nech ťa ochraňuje! Nech Pán rozžiari svoju tvár nad tebou a nech ti je milostivý! Nech Pán obráti svoju tvár k tebe a nech ti daruje pokoj!» (Nm 6,24-26)

Slávením slávnosti presvätej Bohorodičky Panny Márie nám Cirkev pripomína, že Mária je prvou, ktorej je toto požehnanie určené. V nej sa toto požehnanie vypĺňa: skutočne žiadne iné stvorenie nevidelo zažiariť nad sebou Božiu tvár tak ako Mária, ktorá dala ľudskú tvár večnému Slovu, takže ho všetci môžeme kontemplovať.

Okrem kontemplovania tváre Boha, môžeme ho aj chváliť a oslavovať ako pastieri, ktorí sa vrátili do Betlehema s piesňou vďaky po tom, čo videli dieťa a jeho mladú matku (Lk 2,16). Boli spolu, tak ako boli spolu na Kalvárii, pretože Kristus a jeho Matka sú od seba neoddeliteľní. Je medzi nimi najužší vzťah, ako medzi každým dieťaťom a jeho matkou. Telo Krista, ktoré je základným kameňom našej spásy (Tertulián), bolo utkané v lone Márie (porov. Ž 139,13). Táto neoddeliteľnosť je významná aj pre fakt, že Mária, vyvolená, aby sa stala matkou Vykupiteľa, dôverne zdieľala celé jeho poslanie, zostávajúc v blízkosti Syna až do konca na Kalvárii.

Mária je tak zjednotená s Ježišom, pretože mala o ňom poznanie srdcom, poznanie vierou, živené skúsenosťou matky a intímnym putom so svojím synom. Svätá Panna je žena viery, ktorá urobila priestor pre Boha vo svojom srdci, vo svojich plánoch. Je tou veriacou, ktorá je schopná prijať v dare Syna príchod tej «plnosti času» (Gal 4,4), v ktorej Boh, rozhodnutím sa pre cestu pokory ľudskej existencie osobne vstúpil do brázdy dejín spásy. Preto nemôžeme pochopiť Ježiša bez jeho matky.

Rovnako neoddeliteľní sú Kristus a Cirkev, pretože Cirkev a Mária idú stále spolu a toto je práve tajomstvo ženy v spoločenstve Cirkvi, a nemôžeme pochopiť spásu uskutočnenú Ježišom bez toho, aby sme si boli vedomí materstva Cirkvi. Oddeľovať Ježiša od Cirkvi by znamenalo zavádzať «absurdnú dichotómiu», ako napísal blahoslavený Pavol VI. (porov. Evangelii nuntiandi, 16). Nemôžeme «milovať Krista, ale nie Cirkev, počúvať Krista, ale nie Cirkev, patriť Kristovi, ale mimo Cirkvi» (tamtiež). V skutočnosti je to práve Cirkev, veľká Božia rodina, ktorá nám prináša Krista. Naša viera nie je abstraktná idea, alebo filozofia, ale živý a plný vzťah s osobou: Ježišom Kristom, jednorodeným Božím Synom, ktorý sa stal človekom, zomrel a vstal z mŕtvych, aby nás zachránil, a ktorý žije medzi nami. Kde sa môžeme s ním stretnúť? Stretávame sa s ním v Cirkvi, v našej svätej hierarchickej Matke Cirkvi. Je to Cirkev, ktorá dnes hovorí: ‚Hľa, Baránok Boží‘. Je to Cirkev, ktorá ho ohlasuje, v Cirkvi Ježiš naďalej koná svoje gestá milosti, ktorými sú sviatosti.

Toto pôsobenie a poslanie Cirkvi vyjadruje jej materstvo. Ona je skutočne ako matka, ktorá nežne chráni Ježiša a dáva ho všetkým s radosťou a veľkodušnosťou. Nijaký prejav Krista, ani ten najmystickejší, nikdy nemôže byť oddelený od tela a krvi Cirkvi, historickej konkrétnosti Kristovho tela. Bez Cirkvi sa dospeje k zredukovaniu Ježiša Krista na myšlienku, na morálku, na pocit. Bez Cirkvi náš vzťah s Kristom bude vydaný na milosť a nemilosť našej predstavivosti, našej interpretácii, našim náladám.

Drahí bratia a sestry! Ježiš Kristus je požehnaním pre každého človeka i pre celé ľudstvo. Cirkev tým, že nám dáva Ježiša, dáva nám plnosť Pánovho požehnania. Práve to je poslaním Božieho ľudu: vyžarovať na všetky národy Božie požehnanie vtelené v Ježišovi Kristovi. A Mária, prvá a dokonalá Ježišova učeníčka, prvá a dokonalá veriaca, vzor putujúcej Cirkvi, ona otvára túto cestu materstva Cirkvi a neustále podporuje jej materské poslanie určené všetkým ľuďom. Jej diskrétne a materinské svedectvo kráča s Cirkvou od samého začiatku. Ona, Matka Božia, je tiež Matkou Cirkvi a skrze Cirkev je matkou všetkých ľudí a všetkých národov.

Nech nám táto milá a starostlivá Matka získa Pánovo požehnanie pre celú ľudskú rodinu. Osobitne dnes, vo Svetový deň pokoja, vzývajme jej orodovanie, aby Pán daroval pokoj týmto našim dňom: pokoj do našich sŕdc, pokoj do rodín, pokoj medzi národmi. V tomto roku posolstvo k Svetovému dňu pokoja znie: «Už nie otroci, ale bratia». Všetci sme povolaní k slobode, všetci sme povolaní byť synmi a dcérami a každý – podľa tej zodpovednosti, aká mu prislúcha – k boju proti moderným formám otroctva. Z každého národa, kultúry a náboženstva, spojme svoje sily. Nech nás vedie a podopiera ten, ktorý sa preto, aby nás všetkých urobil bratmi, stal naším služobníkom.

Hľaďme na Máriu, kontemplujme Božiu Matku. A chcel by som vám navrhnúť, aby sme ju spoločne pozdravili, ako odvážny ľud v Efeze, ktorý pred svojimi pastiermi, vstupujúcimi do chrámu, kričal: ‚Svätá Matka Božia!‘ Aký pekný pozdrav pre našu Matku... Jedno rozprávanie hovorí, neviem, či je to pravda, že niektorí spomedzi tých ľudí mali v rukách palice, snáď aby bolo biskupom jasné, čo sa s nimi stane, ak by nemali odvahu prehlásiť Máriu za Božiu Matku. Pozývam vás všetkých, bez palíc, aby sme vstali a stojačky ju trikrát pozdravili týmto pozdravom prvotnej Cirkvi: ‚Svätá Matka Božia!‘“



Text zverejneny na internetovej stranke TK KBS (tkkbs.sk) http://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20150101006

 


Raz večer som mal otázky na Boha, čo by som mal alebo mohol urobiť pre toto referendum, pre Slovensko a tak... teraz v týchto chvíľach, keď tu žijem a niečo môžem urobiť.

Čítal som si večer sv. Písmo, prečítal som si toho viac. Pravdu povediac, žeby ma niečo mimoriadne oslovovalo, alebo nejaká myšlienka napadala,... ani nie.

Ale nakoniec predsa len. Tak vám to tu teda tiež pridám, možno to osloví, alebo nejako povzbudí aj vás.

 

Deti, buďte verné svojej dobrej výchove a žite v pokoji!

Skrytá múdrosť a neodkrytý poklad - aký je z nich úžitok? 

Lepší je človek, čo tají svoju hlúposť,

ako človek čo tají svoju múdrosť.

Majte úctu k mojej náuke:

nemožno vždy odporúčať hanblivosť alebo schvaľovať ju v každých okolnostiach.

Hanbite sa za nemravnosť pred otcom a matkou,

za lož pred vodcom a mocným,

za zločin pred sudcom a zástupcom vlády,

za prestupovanie zákona pred zhromaždením ľudu!

Hanbi sa za nečestnosť pred druhom a priateľom,

za krádež, za porušenie prísahy a zmluvy,

za opieranie lakťov pri stole.

Hanbi sa, že s pohŕdaním dávaš alebo prijímaš,

že neodpovieš tým, čo ťa zdravia,

že navštevuješ prostitútku,

že si odmietol krajana,

že si si prisvojil cudzí diel alebo dar,

Hanbi sa za tupenie priateľov,

hanbi sa za roznášanie klebiet,

za prezradenie tajnosti!

Teraz ti poviem, za čo sa netreba hanbiť,

inak by si zhrešil pre ľudské ohľady:

za Zákon Najvyššieho a za jeho Zmluvu,

za presnosť váh a závaží,

za menší či väčší zárobok,

za zisk z kúpi a predaja, za prísnosť pri výchove detí.

Nehanbi sa pokarhať nerozvážneho a hlúpeho

ani detinského starca, čo sa háda s mladými.

                                           (Sir 41,14-27; 42,1-8)

Tak to bol Ben Sirach. Mňa pri tom napadlo ešte 3 x nehanbi sa:

Nehanbi sa ísť k referendu.

Nehanbi sa hlasovať za rodinu 

Nehanbi sa rozprávať o téme rodiny.

Tak zatiaľ toľko.      S pozdravom Ľubo Družbacký

 

 

 




Nádej

Veľa je hodnôt, bez ktorých je človek nemožný. Medzi ne patrí nádej, o ktorej sa právom hovorí, že zomiera posledná. Moderný teológ Karí Rahner hovorí, že Boh do nádeje vložil vo zvrchovanej miere ľudské túžby natoľko, že najnezmyselnejšie sny, ktoré by bez miery vymyslel človek, sú v porovnaní s nimi iba nerozumnými malichernosťami. Nádej je vlastne odpoveďou na tolstojovskú otázku: Z čoho žije človek? Životná skúsenosť dokazuje, že v každom človekovi, pri všetkej jeho častej úbohosti, je niečo nezničiteľné. A to je práve nádej. Ona je prameňom i koreňom nového. Má úlohu znova začínať. Je srdcom slobody. Nádej stavia- ako zasa návyk rúca. Možno poznáte vynikajúce dielo E. Hemingwaya Starec a more, ktoré môže byť pre nás opravdivou školou nádeje. Ústrednou postavou je starý rybár, ktorý počas 84 dní vychádza na člne do zálivu bez toho, že by chytil jedinú rybu. Zo začiatku mal so sebou pomocníka- chlapca. Po štyridsiatych neúspešných dňoch však chlapcovi rodičia prikázali, aby už so starcom nevyplával. Starec bol chudý a kostnatý. Všetko na ňom bolo staré- okrem očí. Tie boli takej istej farby ako more, a ani nešťastia, neúspechy, im nemohli vziať veselosť a vôľu nevzdať sa. Nikdy nestrácal nádej. Hovorieval: „Človek sa nesmie vzdávať. Možno ho zničiť, ale vzdať sa nesmie." Vždy sa správal podľa toho. I keď na 85.deň ulovil veľkú rybu, ktorú mu až do kosti poobžieral žralok, ktorý prepadol čln, nestrácal nádej. Niekedy ho síce prepadla myšlienka: Už nemáš šťastie. Vždy si však povedal. Ktovie, možno dnes." Spisovateľ, ktorý poznal realitu ľudského života s jeho víťazstvami a prehrami, na obraze starca zobrazil život každého z nás. Literárny hrdina je presvedčený, že k podstate ľudskej bytosti patrí i pocit nikdy nebyť premožený. Pre človeka totiž nie je rozhodujúce, aká porážka ho môže stihnúť. Rozhodujúce je, ako sa človek pri nej zachová.. Hemingway dáva odpoveď: nádejou. Nádej teda nieje silou slabých, ako túžba po kráse nie je útekom pred zlom. Všetci ju potrebujeme. Boh vložil svoju nádej do každého jedného z nás. Bolo by teda možné, aby sme my nevložili svoju nádej v neho ? Veď nádej s vierou umožňuje každému byť človekom budúcnosti. Optimistom, ktorý má neustále nový pohľad na veci, ale predovšetkým na ľudí a dáva mu silu ísť ďalej. Je to hodnota, ktorú ani smrť nemôže zničiť. Kiež by nám milí priatelia nikdy nechýbala v našom živote.

Veľa požehnaných dní preniknutých vierou, nádejou a láskou Vám vyprosujem

Mons. Ján Bučík farár


"Treba milovať bez očakávania, že z toho niečo budeme mať. Milovať pre samotnú lásku, nie preto, že za to niečo dostaneme. Láska nie je vtedy, keď očakávame nejakú formu odmeny: pravá láska je láska bez podmienok, bez očakávania nejakej odmeny. Musíme dať niečo, čo nás stojí námahu. Milovať znamená rozdávať sa bez vypočítavosti, bez podmienok, bez odmeny."

Matka Tereza - Veľké myšlienky na každý deň


Čo nám ostalo z Vianoc?

Kdeže sú už Vianoce? Kto z nás, milí priatelia, si už na ne spomenie? Sú už akoby v nenávratne, tak ako ten vianočný minuloročný sneh. Ak si predsa len na Vianoce ešte spomenieme, tak asi len pri tom, keď nám niekto pochváli nový sveter, pekné šaty, či nejakú vec osobnej potreby — a my pri tom povieme, že sme to dostali na Vianoce. Ostalo nám z týchto krásnych sviatkov Božej a ľudskej lásky a nehy len tak málo? Ostali nám už len matné spomienky a povzdychy, že tie milé dni, sú už od nás veľmi ďaleko?

Vo vianočné dni sme plní vedomia, že Láska zostúpila na zem. A vidno to aj z našich vzťahov. Tá Láska s veľkým L, napĺňa v tie dni ľudské srdcia. Vzájomne sme si k sebe bližší, ohľaduplnejší, priateľskejší, sympatickejší. Sme jeden k druhému pozornejší, ochotnejší si pomôcť, všímavej ši jeden k druhému. S opadnutím ihličia z vianočného stromčeka, s uložením vianočných ozdôb na svoje miesta, s príchodom všedných pracovných dní nového roku sa ale tieto ľudské dary jedného voči druhému kdesi vytrácajú. Akoby ich pohltil nával udalostí všedných dní, naše nové pracovné povinnosti, rýchlosť a uponáhľanosť, akou sa prežíva moderný spôsob života. Zabúdame sa trochu zastaviť, vychutnať si krásu života, ktorý žijeme, poobzerať sa okolo nás, všimnúť si ľudí, povedľa ktorých chodíme, a prehodiť s nimi nejaké to slovo. Zabúdame veľakrát na to všetko a naším zdôvodnením je odpoveď: Nemám čas. Musím ešte vybaviť toto, zariadiť tamto... Len keď príde na nás slabá chvíľa, premýšľame, kde sa podela krása a pôvabnosť vianočných dní.

Prečo však, milí priatelia, by sme sa nemohli trochu zastaviť. Vychutnať si voňavú kávu i v dnešný deň s našimi priateľmi, známymi, spolupracovníkmi. Bez akéhokoľvek chvatu. Doma si zas hneď nesadnúť k televízii, ale milo sa porozprávať s našimi najbližšími a spraviť si spolu dobrú a chutnú večeru, pri ktorej by sa všetci cítili hrejivo a uvedomili si milotu a dôležitosť vzájomných rodinných vzťahov. Prečo to, milí priatelia, neskúsiť?! Prečo by Štedrým dňom mal byť len 24. december. Nemôžu tým štedrým dňom byť aj ostatné dni v roku? Aj v tento deň máme to vo svojich rukách. Ako s ním naložíme, je plne na nás. Prajem vám však, aby bol plný nehy, vzájomnej lásky a pozornosti, o ktorú sa v dnešný deň pričiníme navzájom. Nezabudnime: Nech neodletia tieto slová do neznáma bez toho, aby nenašli miesto v našej mysli a v našom srdci. To nám pomôže si na ne počas dňa spomenúť a zrealizovať ich. A nielen v dnešný deň, ale aj v tie nasledujúce. Veď Láska s veľkým L, zostúpila na túto zem a túži, aby sme ju žili. Ak sa nám ju podarí žiť, potom krása, neha a pôvab Vianoc neodišli, ale sú stále s nami.

            Božie požehnanie do každodenného života Vám vyprosuje

                                                  Mons. Ján Bučík, farár                         

TOPlist