Ježiš aj nás pozýva hľadieť, dotknúť sa ho a jesť 

3. veľkonočná nedeľa  -  B -  Lk 24, 35-48

V túto tretiu veľkonočnú nedeľu sa vraciame späť do Jeruzalema, do Večeradla, vedení dvoma učeníkmi z Emauz, ktorí s veľkým vzrušením počúvali počas cesty Ježišove slová a potom ho spoznali „pri lámaní chleba“ (Lk 24,35). Už vo Večeradle sa vzkriesený Kristus ukazuje uprostred skupiny učeníkov a pozdravuje ich: „Pokoj vám!“ (v. 36). Tí sa ale zľaknú a veria „že vidia ducha“, tak to hovorí Evanjelium (v. 37). Ježiš im teda ukáže rany na svojom tele a povie: „Pozrite na moje ruky a nohy, že som to ja!“ (v. 39). A aby ich presvedčil, žiada jedlo, ktoré zje pre ich udivenými zrakmi (porov. v. 41-42).

V tomto opise udalosti je jeden osobitný detail. Evanjelium hovorí, že apoštoli „od veľkej radosti nemohli uveriť“. Mali takú radosť, že nemohli uveriť, že by niečo také mohlo byť skutočné. Je tu aj druhý detail: boli ohromení, udivení; žasli, lebo stretnutie s Bohom ťa vždy vedie k úžasu: prekračuje číre zanietenie, radosť, je to iná skúsenosť. Učeníci mali teda radosť, ale takú radosť, ktorá ich viedla k zamysleniu: nie, toto nemôže byť pravda!... Je to úžas z Božej prítomnosti. Nezabúdajte na tento stav duše, ktorý je tak nádherný.

Táto evanjeliová stať je charakteristická tromi veľmi konkrétnymi slovesami, ktoré v istom zmysle odzrkadľujú náš osobný a spoločenský život: hľadieť, dotknúť sa a jesť. Sú to tri činnosti, ktoré môžu priniesť radosť z opravdivého stretnutia so živým Ježišom.

Hľadieť. „Pozrite na moje ruky a nohy“ – hovorí Ježiš. Hľadieť neznamená len evidovať; je to viac, zahŕňa to aj zámer, vôľu. Práve preto je jedným zo slovies lásky. Mama a otec sa prizerajú svojmu dieťaťu, zaľúbenci hľadia na seba navzájom; dobrý lekár pozorne hľadí na pacienta... Hľadieť je prvým krokom proti ľahostajnosti, proti pokušeniu odvrátiť tvár na druhú stranu, preč od ťažkostí a utrpenia ostatných. Hľadieť. A ja: len evidujem, alebo hľadím na Ježiša?

Druhým slovesom je dotknúť sa. Pozvaním učeníkov, aby sa ho dotkli a aby tak zistili, že nie je nejakým duchom – dotknite sa ma! – Ježiš ukazuje im a aj nám, že vzťah s ním a s našimi bratmi nemôže zostať „na diaľku“, neexistuje totiž kresťanstvo na diaľku, kresťanstvo neexistuje len na úrovni pohľadu. Láska si vyžaduje pohľad a aj blízkosť, vyžaduje kontakt, vzájomné zdieľanie života. Dobrý Samaritán sa neobmedzil len na to, že sa na muža, ktorého našiel pri ceste polomŕtveho, len pozrel: zastavil sa, sklonil sa, ošetril mu rany, dotkol sa ho, vysadil ho na svoje ťažné zviera a doviezol ho do hostinca. Tak je to aj so samotným Ježišom: milovať ho znamená vstúpiť do spoločenstva života, do jednoty s ním.

A prichádzame k tretiemu slovesu, jesť, ktoré dobre vyjadruje našu ľudskú podstatu v jej najprirodzenejšom nedostatku, t. j. v potrebe jesť, aby sme žili. Ale jedenie, ak to robíme spolu s ostatnými, v rodine alebo medzi priateľmi, sa stáva aj výrazom lásky, vyjadrením spoločenstva, oslavy... Koľkokrát nám Evanjeliá predstavujú Ježiša ako toho, ktorý žije týmto spoločenským rozmerom! Aj ako už Zmŕtvychvstalého, so svojimi učeníkmi. Až do tej miery, že sa eucharistická hostina stala charakteristickým znakom kresťanského spoločenstva. Spoločne jesť Kristovo telo: toto je stredobod kresťanského života.

Bratia a sestry, táto evanjeliová stať nám hovorí, že Ježiš nie je nejaký „duch“, ale živá Osoba; že Ježiš, keď sa k nám priblíži, nás napĺňa radosťou až tak, že tomu nevieme uveriť, a necháva nás v úžase, v takom žasnutí, aké dáva iba Božia prítomnosť, lebo Ježiš je živá Osoba. Byť kresťanmi nie je v prvom rade nejakou náukou či morálnym ideálom, je to živý vzťah s ním, so vzkrieseným Pánom: hľaďme na neho, dotknime sa ho, sýťme sa ním, a premenení jeho láskou hľaďme, dotknime sa a sýťme druhých ako bratov a sestry. Panna Mária nech nám pomáha prežívať túto skúsenosť milosti. /sv.Otec František/